Je toho naozaj veľa, čo by som vám mohla napísať, ani neviem kde začať. Pamätám si že už na základnej škole som bola tak trochu
iná .. teda pamätám si to až veľmi dobre!! Prvé štyri roky sme boli v triede dve dievčatá, bola to malá škola, v triene nás bolo asi 6, no a už vtedy sa mi to dievča stále posmievalo a tak som tam vlastne nemala nikoho.. Keď som šla na druhý stupeň, moja jediná spolužiačka odišla na inú školu a tak som tam ostala sama. Vlastne som aj bola rada, že odišla, pretože sme sa nemali veľmi v láske, no ostala som tam sama medzi chlapcami.. Časom som dosť pribrala, no nemyslím si žeby som bola zas taká tučná, no ostatní mi zakaždým pripomenuli že áno
celé dni v škole som len počúvala aká som škaredá a tlstá a to ma ničilo, ešte k tomu som vždy bola také tiché a utiahnuté dievčatko. Veľmi som z tej školy chcela odísť, no bolo to "nemožné" Prečo?.. Pretože moja mamka tam bola riaditeľkou. Áno, viem poviete si, že deti riaditeľov školy sa majú ako v bavlnke, no vôbec to tak nie je
Keď sme mali hodinu s mojou mamkou..
všetci sa tvárili akoby nič a boli ku mne milí, dokonca mi hovorili "Miška"
no len čo sa zabuchli dvere, bola som len špata, ktorú urážali. Neskôr mi jeden z tých chalanov dokonca veľmi psychicky ublížil, po nociach som plakávala a nemala som chuť žiť, vždy som bola uzavretá sama do seba, no akýmsi zvláštnym spôsobom, akoby som mala dve tváre.. Doma som bola veselé a dokonca neuveriteľne zhovorčivé dievča, zatiaľ čo v škole a medzi akýmikoľvek cudzími ľuďmi som málo čo prehovorila a len potichu sedela. A všetkým čo sa okolo mňa dialo sa to len zhoršovalo. Popravde neviem prečo som bola/som takáto. Myslím že som taká bola už predtým ako mi začali v škole ubližovať. No prečo??
Niekedy mám pocit, že som naozaj blázon, neviem prečo ale už odmalička s niektorými ľudmi vôbec nehovorím. Ja naozaj neviem prečo, som na to zvyknutá, vždy mi to prišlo normálne že toto sú proste ľudia s ktorými nehovorím. No teraz mi to je naozaj trápne, ale nedokážem to len tak zmeniť!! Viem, veď stačí len niečo povedať, no ja to nedokážem!!!!
Najhoršie je na tom to, že sú to ľudia z mojej vzdialenejšej rodiny ako teta, sesternice, ľudia z dediny, ku ktorým sme chodievali na návštevu keď som bola malá.. Len mi nepíšte, že mám ísť k psychológovi, pretože by to bolo naozaj zbytočné! Preto to píšem sem. Popravde by som k nejakému aj rada šla no, sú veci ku ktorým sa nedokážem odhodlať, proste to nedokážem
Takže pokračovalo to tak, že som proste len bezducho čakala kým už z tej prekliatej školy vypadnem.. Stalo sa, šla som na gymnázium, teraz som už v treťom ročníku a mám 18 rokov. No nič nie je lepšie
Stále som len nejakým vyvrheľom spoločnosti, rada by som sa zapojila do nejakej debaty, no ja neazaj neviem a ani nemám čo povedať
stále som sama. či už sme v škole a máme vytvoriť na hodine nejakú skupinku, mňa si nikdy nikto nevyberie, nakoniec ma musí učiteľ k niekomu pripojiť, lebo nemám s kým byť. Alebo keď ideme na výlet, raz sme šli na nákupy do Maxu, 5 hodín som chodila po obchodoch sama, mala som chuť plakať
Naozaj som sa k niekomu pripojiť chcela, no keď som šla za jednými dievčatami, tak oni sa len rýchlo rozutekali a proste nechcela som za nimi behať ako nejaký prívesok, bolo mi to blbé, keď ma tam určite ani nechceli, veď kto by chcel?..
No odkedy som na strednej veľa vecí sa zmenilo! V hĺbke mojej duše, som šťastnejšia!! Sú chvíle kedy som naozaj šťastná a to len a len kvôli hudbe! a jednému neuveriteľnému spevákovi, ktorý mi zachránil život!! Mám naozaj pocit, že ho milujem!!! Prosím nechajte si svoje narážky.. Niečo takéto som v živote necítila!! Sú momenty kedy som naozaj šťastná, no tu nastal ďalší problém!! Predtým som nemala chuť žiť, no teraz žijem len a len pre neho!! Neviem čo mám robiť s mojim životom.. som stratená
Viem že ho nikdy nebudem mať no nechcem si to pripustiť, raz dôjdem k veľkému sklamaniu ale prečo stále verím, že raz bude môj? Chcela som zabudnúť na všetky problémy a tak sa sa sústredila len a len na neho, teraz už ani na nič iné nemyslím, zanedbávam školu pretože sa neviem odtrhnúť od jeho videí, niekedy mám pocit, že som závislá. S ním do môjho života však prišli ďalšie veci!! Cez internet som spoznala moju najlepšiu kamarátku, tiež jeho fanúšičku, no to čoho sa najviac bojím, že keď sa stretneme, už sa jej nebudem zdať taká skvelá
Napísať dokážem všetko, no povedať?
.. Spoznala som ešte jednu kamarátku, ktorá k nám chce prísť v lete na prázdniny. Bola by som rada keby prišla, no čo ja viem ako to povedať mame? Ako jej vysvetlím ako sme sa spoznali?? už keď som jej povedala o tej prvej nedokázala pochopiť ako sme sa našli. A ďalšia vec je, že naozaj neviem kam na vysokú, keďže ako som spomenula, jediné, čo ma momentálne zaujíma je ten spevák, takže keď premýšľam nad tým, čím by som mohla byť napadajú ma len veci- budem módna návrhárka a tak sa k nemu možno raz dostanem a navrhnem mu oblečenie, budem novinárka a raz s ním možno urobím rozhovor... všetko smeruje len k tomu byť s ním, ale nedokážem prísť na to, čo naozaj chcem ja!! Celkovo toto všetko znie naozaj stupídne, ja viem. No o tomto je môj život a úplne ma to ničí, teraz si každý večer poplačem lebo som sa zase nič neučila, pretože som sa nedokázala od neho odtrhnúť a takisto sa nedokážem odtrhnúť od facebooku pretože viem, že ma tam vždy čakajú moje kamarátky.. niekedy si želám aby sme sa nikdy nespoznali, pretože predtým som bola naozaj vzornou žiačkou, no môj život nemal zmysel.. Nikoho som nemala a mám ich naozaj rada, no nie je normálne presedieť celé dni za počítačom, žiť virtuálny život a na ten skutočný zabudnúť
Neviem čo mám s celým mojím životom robiť, nie som tu už zbytočne??
Ja som bol ov rovnakej situácii kedy som si myslela, že som blázon a nikdy nebudem mať sociálny život ale prekonala som to a prekonáš to aj ty 
Veľmi pekne ti ďakujem, snáď sa nám obom bude vyvíjať život už len tou dobrou cestou :3 :-* ešte raz ĎAKUJEM