Normálne keď nieje somnou, myslím si hneď, že nechce somnou byť, že radšej bude sám, trávila by som s ním každú minútu, proste mu nedám dýchať... Žiarlim už len keď sa pozdraví s kamarátkou na ulici viem vyrobiť mu scénu, a pod.. Viem že táto žiarlivosť je už chorobná, ale nemôžem si pomôcť...
Ešte je potrebné dodať, že sa to otočilo len tento rok, predtým to bol on, kto chcel byť stále somnou a ja som tú potrebu až tak necítila, ani som tak nežiarlila, a keď sme neboli spolu, bola som rada, že mám aj chvíľku pre seba..
Teraz, keď som bez neho, neviem čo robiť, neviem sa na nič sústrediť, nedokážem sa ovládnuť, aby som mu nezavolala, potrebujem vedieť každý detail, kde je, s kým, čo robí... Je mi zo seba zle, lebo si uvedomujem, aká som strašná, ale neviem si pomôcť.. Nemám žiadne sebavedomie, asi aj preto, že som dosť pribrala,,, Ja už nechcem byť takáto, lebo naozaj asi čím menej chce on byť somnou...a to dosť bolí... Teraz sa zase hádame, a rozmýšľam, kde je, čo robí... problém je aj, že bývame takmer vedľa seba, a to ma núti ísť sa napr. pozrieť, či má pred domom auto - vždy si vymyslím napr. že som sa bola prejsť,, keď mi povie, že ide spať, idem ho takto skontrolovať...Uvedomujem si, že potrebujem pomoc, ale fakt neviem, na koho sa obrátiť..cítim sa ako najopustenejší človek na svete ktorému už nikto nerozumie...aj ked na to nemám presný dôvod, dokonca aj to žiarlenie je zbytočné asi, iba ak ho privediem k tomu, že to naozaj urobí, že ma podvedie... Obávam sa, že by som nedokázala veriť ani nikomu inému, nielen jemu...Neviem, či sa vomne prejavila nejaká psychická porucha alebo čo...
Som ako v bludnom kruhu, a už fakt netuším, čo s tým urobiť, peniaze na psychologa nemám... každým dnom čím viac túžim po tom ráno sa už viac nezobudiť a už sa konečne netrápiť...
.