Neviem ako začať, mám pocit že som na hlavu. Vždy som bola žiarlivá, ale vždy zdravo. Až kým som nestretla môjho terajšieho priateľa s ktorým som zatiaľ jeden rok. Ide po ňom strašne veľa dievčat a to nie je len moja predstava, bohužiaľ je to pravda. Vždy sa pýtam samej seba ako môže tak dokonalý a krásny človek byť so mnou. Mám nízke sebavedomie, necítim sa byť príťažlivá a preto vážne nechápem prečo si vybral mňa. Kvôli nemu som znenávidela moje kamošky, ktoré z neho boli paf. Je to chlapec, ktorého by chcelo každé dievča. Pekný, múdry, milý, so zmyslom pre humor. Zo začiatku vzťahu som nebola taká, samozrejme, že som žiarlila, ale nedávala som mu to najavo, lebo som nechcela vyzerať ako hlúpa stíhačka, ale potom sa to začalo stupňovať. Zo začiatku vzťahu si myslel, že mi je jedno čo robí a s kým a tak mi vkuse ukazoval na pipky v sukniach a posielal mi fotky bývalých aké sú sexi. Vravel mi ako flirtoval s predavačkou, vypisoval si s mojou kamoškou do noci, lebo chcel docieliť to, aby som aspoň trochu žiarlila, ale prepískol to. Neznášam ak s ním idem do obchodného centra ktoré je plné pipiek v krátkych sukniach, obrázkov polonahých žien. Nahnevám sa ak sa pozerá na nejakú dlhšie ako jednu sekundu. Viem, že moje chovanie je choré, ale neviem čo mám robiť. Myslím, že takto nám to určite nevydrží, ale to sa jednoducho nedá poraziť
Bojím sa, že by som si v budúcnosti niečo spravila, lebo tie moje hlúpe myšlienky v hlave sa nedajú zastaviť. Som zúfalá, ničím jeho, ničím seba, ničím nám náš vzťah. Milujem ho viac ako môj život, on ma dennodenne ubezpečuje že budem navždy jediná, že ma najviac na svete miluje, že ho iné nezaujímajú, ale ja mám vždy pochybnosti, vždy si predstavujem, ako je teraz niekde s inou a pritom to nie je pravda. Bojím sa že zbláznim, lebo kvôli tomu plačem každý deň, niekoľkokrát. Je to hrozné, chcem byť šťastná, ale to nejde
Veď mám toho najlepšieho chlapca na svete a trpím, lebo sa bojím že budem bez neho, ale viem, že budem, ak toto neskonči. Bez neho si svoj život neviem predstaviť, keďže kamošky som nejak odsunula preč a rodičia.. mama je alkoholička a otec ju asi podvádza, ale týmto sa už ani nezapodievam, keďže na mamu-alkoholičku, ktorá pije viac ako 13 rokov si časom každý zvykne. Najhoršie je, že priateľa ani nemôžem vziať ku mne, lebo sa bojím v akom stave bude matka. Mám ju rada, ak je triezva, čo je väčšinou len v nedeľu, lebo je otec doma, tak je skvelá a užívam si ju, pretože viem, že ďalších 6 dní to bude peklo. Navyše je nezamestnaná, takže je doma stále a môže si popíjať, kým sme preč. Ničí ma to psychicky a to isté aj moja žiarlivosť. Neviem, či mi niekto vôbec poradí, ale musela som to zo seba dostať aspoň takto, lebo sa priateľovi bojím povedať, ako je to s mojou mamou.
