zlá mama

[larvitania]

Ahojte , dnes som sa tu zaregistrovala , pretože nikde ani na stránkach "nanič mama" som nenašla tému podobnú mojmu problému. Môj problém je , že som zlou mamou - večne ukričaná , kritizujúca , nervózna , možno veľmi náročná a viac očakávajúca , ktorá sa neteší z výsledkou svojho dieťaťa a vidí len tie jeho nedostatky , matka , ktorá v momentálnej chvíli svoje dieťa neznáša , a je rada keď nie je so svojím dieťaťom. Mnohí ľudia ma za tie dva posledné opisy hneď odsúdia , ale nechcem aby ma niekto odsudzoval ale aby mi pomohol ... Nikde som sa nedočítala , žeby niekto použil slová neznášam svoje dieťa alebo že je rád , keď s ním nemusí byť. Možno som sama na svete ,možno nie , ale nabrala som odvahu to dať zo seba von.
Nechcem byť taká , chcem svoje dieťa milovať a tešiť sa z neho.
Žijem v šťastnom manželstve 11rokov , s manželom sa veľmi ľúbime , a aj po materiálnej stránke sa máme veľmi dobre. Manžel je počas týždňa preč , spolu sme len cez víkend , a a preto sa aj viac lúbime a na seba tešíme.
Máme 9-ročnú dcéru , ktorá sa narodila plánovane a z lásky. Ako miminko , batoľa , škôlkárka bola veľmi dobré dieťa. Večne usmiate , milé , bezproblémové , všímavé , a bola som na ňu veľmi hrdá. Nikdy neplakávala , nepoznali sme detské trucovitosti , hádzanie sa o zem , a rôzne iné detské problémy. Zlaté , ukážkové dieťa. Bolo to moje dievčatko , ktoré som milovala. Ako začala škola tak každym rokom - ročníkom čo je v škole sa to zhoršuje. Najprv som si myslela , že to vidím len ja , lebo chcem od nej niečo viac.... , ale vidí to už aj moja mama , svokra. No svokra to nevidí ako problém , povie na to všetko : " veď je to dieťa..." Muž sa na to nevyjadruje , a ani nevidí že by mal byť nejaký problém , on je uplný flegmatik a jeho výchova je taká , že keďže je s ňou len cez víkend , tak je to jeho dievčatko , na ktoré on nikdy nekričí , nezakazuje a absolútne nevidí žiadne chyby. Tie chyby nevidí asi preto , pretože on má tie chyby podobné. No na ňom mi to nevadí , lebo som sa naučila s tým žiť a milovať ho aj napriek tomu , a vôbec to ani neriešim. Veď každý ma nejaké chyby , takisto ako aj ja. Inak , každý z okolia aj zo školy mi vravia , aké mám dobré dieťa .... Ona je aj dobrá , v škole sa učí na jednotky /napriek tomu že to vobec od nej nevyžadujem/ , učí sa samostatne , nikdy som s nou nerobila domáce ulohy /ani v prvej triede/ , čo sa týka školy a učenia je samostatná a bezproblémová.Učiteľka ju miluje , a neustále chváli aká je milá a šikovná , poslušná. Doma od malička mávala v izbe poriadok , hračky maju svoje miesto , obrázky , škola , oblečenie..... No ako chodí do školy už ten poriadok nie je u nej samozrejmosť , a musím jej to pripomínať .... A ten problém , ktorý s ňou mám je , že večne a dennodenne jej musím všetko pripomínať , kontrolovať ... 4 roky každý deň to isté. Už som jej napísala aj rozvrh , že ked nevie čo má robiť aby sa pozrela naň , pripadne podla neho nech si skontroluje či všetko má nachystané , uložené... No aj ten rozvrh je zbytočný. Má ho nad písacím stolom , a aj tak ju musím upozorňovať a pripomínať čo ma spraviť. Učím ju k samostatnosti a preto ma privádza do nervov. Viem že taká nebola pokiaľ nechodila do školy. Záležalo jej , aby mala poriadok , aby bola pekne oblečnená , pekne zladená , chovala sa ako slečna , radi sme chodili po reštauráciach , vedela slušne sedieť , slušne jesť. Teraz chodí zo školy domov večne rozgajdaná , špinavá , nezáleží jej aby bola pekná slečna. či má suknu alebo nie - sedí ako chalan , sukňa nakrivo , nohy od seba , vlasy na všetky strany.Ked sme v reštyke či doma sedí ako ožran , príbor jej večne padá , sme na prechádzke alebo na nákupoch - večne uteká popred nás , nevie s nami - vedľa nás isť, keď niekoho stretneme /známeho/ nevie komunikovať , odpovedať na otázky typu ako sa máš , ako v škole , bud neodpovie alebo na všetko jedno slovo - dobre . dobre.Ked príde zo školy domov , tak ako sa v chodbe vyzuje a hodi bundu tak je to tam. Hned sa ide učiť - pri tom vie, že si ma umyť ruky , prezliecť sa , najesť a až potom učiť.Začala som ju učiť že treba občas aj v domacnosti pomocť. Sama od seba sa nechytí , len ked jej poviem. Oblečenie si nehá hodené na zemi , či domáce alebo vonkajšie oblečenie si zladí katastrofálne / pri tom , ked bola školkarka taká nikdy nebola , záležalo jej aby bola zladená a pekná/. Počas dňa jej musím všetko pripomínať niekolko rázy , napriek napísanému akože " rozvrhu" ma to ma ubíja. 4 roky - dennodenne to isté. A pri tom viem , že nechcem od nej nič nové a nič ťažké.Bol to náš životný štýl a samozrejmosť.A ked jej nič nepripomeniem tak má svoj čas , a ked ide spať tak začne rychlo a na poslednu chvilu , a unavená všetko naraz robiť. chystať sa do školy , poriadok v izbe , oblečenie nachystať / aj ked jej ho neustále chystám ja , lebo jej kombinacie su prišerné / a to už po niekolkom vysvetlovaní , ukážkach : čo k čomu je vhodné../ alebo to nestihne/ možno niekomu sa to zdá , ako blbosť , ale ja viem že bola iná , že to u nás nebol problém , ide mať 10 rokov - nejaká tá samostatnosť už musí byť. Náše spoločné chvíle sú už len samé upozorňovanie , pripomínanie a debaty formy : " Miška prečo si taká , prečo nie si taká a taká" ona po týchto debatách je velmi smutná ,ale aj tak si z toho nič nevezme , lebo nasledujúci deň je taký istý. Keď jej niečo vysvetlujem , tak je ticho , myslím že ma ani nepočúva a potom sa ma hneď na to od veci opýta : napr. čo bude dnes v telke. Keď sa snažím s ňou kamošiť , tak to zneužíva ,nevie odkial - pokial , ked sa začne smiať tak akoby bola mimo a smeje sa na ničom do nekonečna. Na pubertu sa mi to zdá byť veľmi skoro. Každé ráno sa rozčulujem , lebo opäť niečo zabudla alebo nestíha , nevie sa ogabať .... a tak už naše rána bývajú plné mojho kriku a už aj nadávok " bože prečo si taká hlúpa". tak ako aj dnes. Opäť ten istý problém a môj výbuch. ked odíde tak plačem.v tej chvíli ju neznášam . príde zo školy domov a opäť sa zatvorí do izby , neprezlečie , okolo nej bordel..... nezájem že by bolo treba aj niečo pomocť... cez vikend ked jej nepoviem aby sa prezliekla , tak je v pyžame a neumytá aj do tretej. A pre tieto jej "chyby" som nervozna , kričím , potom ju neznášam , nedokážem prejaviť lasku .... len ked večer spí tak ju pohladkám , dám pusku a poviem lubim ťa. a ked sa nad tým zamýšlam tak plačem. nechcem kričať , nechcem nadávať , nechcem byť zlá matka , chcem jej ukazať lásku ale nedokážem to. stále myslím len na to , že chcem späť to malé zlaté dievčatko. aj ked si poviem , že kašlem na to , to ju prejde časom - nevydržim to. Chcem aby premýšlala nad tým čo robí , mala nejaký režim , vedela rozlišovať čo sa patrí a čo nie , vedela sama od seba že niečo aj treba.... chcem aby bola samostatná aspoň v tých denndodenných povinnostiach.4 roky dennodenné pripomínanie ma ubíja.Niekedy mi príde , že to robí mne naschvál , ale nato nie je ešte taká prešpekulovaná. Potom som na ňu zlá a trápime sa obe. Neviem čo a ako mám robiť , aby to tak nebolo. Už nechcem s nou ani nikam chodiť , lebo je to opäť len o upozorňovaní. Chcem aby sme boli kamošky , vychádzali spolu ale nedokážem to. Už mi začína vadiť na nej aj to dobré. Bola som nedávno na takej oddychovej týždnovej dovolenke a uvedomila som si , že mi vôbec nechýba a to je kruté , aby niečo také povedala matka.Viac mi chýba môj muž ako ona. A ked sa nad tým zamyslím , ma to velmi bolí. Určite ju lúbim , len tie dennodenné možno " malichernosti" mi nedávajú tú možnosť prejaviť a v tom. Neodsudujte ma za tieto slová ale skúste mi poradiť. ďakujem

[Slávka]

Ahoj,

teraz som dočítala Tvoj článok. Poviem Ti, v každej vete som sa našla:). Ja mám dvoch synov (9 a 6), sú úžasní, múdri, veselí...ale veeľmi živí a nič neberú vážne. Hlavne nie mňa, ako autoritu, snáď iba ak im niečo kúpim. Potom chvíľku poslúchajú, spolu sa tešíme, som najlepšia mamina na svete...no vydrží im to tak deň-dva a znovu sme v starých koľajách - večné upozorňovanie, pripomínanie elementárnych vecí, opakovanie 1000x, kým spravia, o čo ich požiadam a tak dokola. Snažím sa im veci vysvetľovať, nie kričať na nich, no keď som už fakt bezradná, hádam sa s nimi ako s dospelými ľuďmi. A oni samozrejme nechápu, takže to nemá žiaden efekt, akurát ten, že by som sa najradšej prepadla do jadra zeme.
Neviem, kde nájsť odpoveď na otázku, ako vychovávať svoje detičky v pohode, naučiť ich dodržiavať pravidlá a naučiť ich to brať ako samozrejmosť, ale "teší" ma jedno, že v tom nie som sama.

[lukas_luigi]

ja len krátko na túto tému.Moja mama pre mňa nerobí nič čo sa týka psychickej podpory..a to je podla mňa strašne dôležitá činnosť každého rodiča,ktorý chce svoje dieťa viesť. Dokáže mi navariť,vyprať,ale kde je podpora, ktorú ona nahradzuje materiálnymi vecami .A druhou vecou je jej nesmierna negatívna energia, ktorou nesmierne zle vplýva na všetkých doma.Je to smutné ale keď niekto poviem že je najradšej preč z domu niečo to znamenať musí.ak jej to niekedy poviem že prečo je taká povie že je to pre nás(ja,brat,sestra,oco).S istotou môžem povedať že táto osoba v mojom živote nieje ta opora ,ktorú mnohokrát potrebujem nielen ja ale takisto celá rodina.

[Slávka]

Ahoj Lukáš,

chceš povedať, že tou zlou energiou oplýva kvôli vám? Alebo že všetko, čo robí, je pre vás. Ak je pravda to prvé, tak v nej asi nie je láska (ktovie prečo), len si spĺňa svoju povinnosť ženy v domácnosti. Ale ak je pravda to druhé, tak vás určite miluje, len jej neostáva síl, energie, chuti, alebo nazvi si to ako chceš, na prejav lásky inak, ako to, že sa o vás takto stará. Možno ju nedostáva od vás, od svojich detí...Ja normálne badám rozdiel v správaní sa svojich detí, (keď som písala ten prvý príspevok, fakt som bola v koncoch a hľadala som chybu v sebe, veď deti sú zrkadlom svojich rodičov, poväčšine:)), veci riešim s kľudom a trpezlivosťou a oni mi dva dni už!! nepovedali "nie". Takže Lukáš, dávaj lásku, dostaneš lásku. Alebo porozumenie, alebo pochopenie.....platí to pri všetkom. Ale bacha, aj pri negatívnych vlastnostiach:)

[jasperka]

ahoj, ja sa v tom tiez vidim, ale ako ta dcera vo vztahu k matke. bola som taka ista ako tvoja dcera. teraz mam 30 rokov. vyborny prospech v skole, ale v izbe som mala strasny neporiadok, neohrabana a vecne kritizovana...moja mama bola presne ako ty. kompletne mi znicila ego a sebavedomie, a hoci som mala krasne detstvo, puberta bola vdaka nej peklo na zemi. ked som sa po vysokej odstahovala, vztahy sa urovnali a teraz su super.
ak je tvoja dcera znamenim panna ako ja, tak nasledujuci odkaz ber vazne. ak nie je, je to len rada

takze> panny, ktore maju okolo seba neporiadok si chcu urobit hlavne poriadok vo svojom vnutri. inak povedane, mlada hlada samu seba, cim viac sa do nej staras, cim viac kritizujes, tym vacsie tazkosti a zmetky robis jej psychike. zvlast v puberte, ze... moja rada> daj jej viac dovery a slobody, rychlejsie sa zrovna vo vnutri a nasledne sa bude skor starat aj o svoje okolie..o svoj zovnajsok, o poriadok okolo, o vztah k tebe atd....pretoze ju neskutocne dusis.

[jasperka]

prepac ze este pridam nieco...unikol mi fakt, ze tvoja dcera je taka mlada. ale zaciatok puberty to uz moze byt. inak postrehla si, aka neskutocne materialisticka a malicherna si? ze pises len samu kritiku na dceru, ale neuviedla si ziadnu jej dobru stranku...moja mama bola tiez riadna sekera, ale ty si vacsia. vazne mi ju pripominas akurat ta moja nerobila sceny kvoli obleceniu kazdy den, pretoze sme boli chudobny a vela veci sme nemali...zmen svoj postoj k dcere, pretoze ten je priserny

[Sensitive]

Ahojte, dnes som tiež hľadala na nete tému: "neznášam svoje dieťa". Mám syna, a pravidelne ma vytáča za horizont mojej trpezlivosti. Nesnaží sa. Je lenivý. Iba by sa hral. Zabudla som povedať, že má 7,5 rokov a je druhák. Čo je horšie, našiel si na mňa metódu, že ak ho "nútim", aby si urobil úlohy, pobalil sa do školy, oblieko sa, umyl si zuby a pod., hovorí, že radšej umrie, že tento život nestojí za nič. Že vraj ho nijako neprinútim. Samozrejme, je to sprevádzané plačom a histériou, proste hrozné teátro aj kvoli poukladaniu farbičiek do peračníka. Včera mu trvalo 3/4 hodinu, kým si pozbieral rozsypané kartičky zo školskej tašky do sáčku. Všetko, čo začne robiť, nechá po pol minúte tak a začne sa hrať. Pri obliekaní musím stáť pri ňom a povzbudzovať ho a hovoriť mu: teraz pančuchy, teraz tielko zapravíme do nohavíc, teraz tričko upravíme vonku, z každej strany, aj zo zadu... Keď ho nechám na pár sekúnd samého v izbe, aby sa obliekol, nájdem ho na zemi baviť sa s nejakou hračkou. Najhoršie je, keď sa učíme. Nie je ochotný ani si prečítať zadanie, chce, aby som úlohy robila takmer zaňho, vypočítala príklady, ak treba niečo opisovať, tak chce, aby som mu diktovala, lebo on to nevie prepísať z učebnice. Na všetko hovorí: "ale ja to neviem". Vie to. Nechce sa mu. Keď má náladu, vypočíta oveľa ťažšie príklady, a napíše akýkoľvek text. Včera som hovorila manželovi, že toto normálny človek nemôže zvládnuť, že takú trpezlivosť môže mať len robot. Väčšinou si v takých chvíľach, keď už s nervami nevládzem a musíme sa ešte učiť, dám frťana. Potom to zvládnem. Včera som sa rozhodla, že už nie, a vybuchla som tak, že som povedala synovi, že ho neznášam.... Manžel vraví, že by sme s ním mali ísť k psychológovi. Dnes kvoli včerajšku nedokážem normálne pracovať. Naozaj neznášam svoje dieťa, aj keď si uvedomujem, že je to len vychýlená emočná reakcia, a inak ho neskutočne milujem. Dnes ho ale neznášam a najradšej by som ho ani nevidela.

[Laska]

Mile mamicky, rodicia,

je mi nesmierne luto, ze ste sa dostali do podobnych situacii, nuz bude to asi tym ako sa nechavame unasat tou nasou spolocnostou, ktora, ako vidite sami na vasich vzathoch, ma chore ocakavania, pravidla a pod. Ja sama som mala rovnaky problem, no mam to stastie, ze som zacala do svojho zivota pritahovat inspirativnych ludi a ziskavat informacie, ktore mi pomohli rozlisit 2 svety v ktorych zijeme. Nuz ako som sa docitala, vy ste na ten jeden zabudli A to ten, v ktorom, vam nezalezi na tom akej farby ma vase dieta oblecenie, ci pride domov roztrapatene ale snazite sa mu porozumiet a tesit sa z neho. Hlavne sa treba zbavit ocakavani, ved sama ste to napisali, ze ked bola vasa Miska mala, skolkarka, aka bola vo vasich ociach bezproblemova, no jasne, lebo som si ista, ze od dietata v takom veku ste asi tolko ani nevyzadovali nez ako je tomu teraz. Zrejme ste si to ani neuvedomili, ale je mozne ze sa s jej nastupom do skoly zmenil vas postoj k nej a nasledne nastal problem vo vasom vztahu. Vsetci dobre vieme, ze deti su nase zrkadla, no cim su starsie ziskavaju vlastne nazory, pohlady, aj na rodicov, a toto moze byt pripad aj vasej Misky, mozno sa jej nepaci ako sa spravate, ked na nu uz nieste mila, a tak aj ona sa podla toho chova, teda uplne opacne. Skuste viac premahat tie skarede myslienky vo vasej hlave a prejavovat viac lasky, rozpravat sa a hlavne respektovat, ze vase dieta je uplne originalny clovek a vy ste tu na to, aby ste mu dali a ukazali to najlepsie zo seba, dobre viem, ze je to niekedy extermne tazke, a aj ja mam s tym problem, no vtedy sa snazim rychlo vymysliet nieco, aby som zahnala tolku negativitu vo mne. Dost mi pomaha facebook-ovska stranka Sun Gazing , kazdu chvilu tam pridavaju nove mile, vtipne videa, ktore vam zarucene zlepsia naladu
Ved si len skuste vymysliet s detmi hru na zbieranie bodov, ked si upracu a pod. Bohuzial nemam o vas vela informacii, ale snad aj ked sami dobre popremyslate urcite vymyslite nejaky super hravy sposob ako DETI zapojit do domacich prac, upratovania, neberte im ich hravost, ked uz vy sami ste ju stratili:( Zamyslite sa nad tym, ze mozno by ste sa mohli prave vy ucit od vasich deti, napriklad aj tej hre, kreativite, s ktorymi je zivot ovela krajsi, pestrejsi.
Hlavne by ste sa mali s vasimi deturencami vela rozpravat a vysvetlit im alebo aj hoci nazorne ukazat, napr. -ze im pridete do izby pomoct poupratat hracky, ked sa im nebude chciet a vysvetlite preco - ze ich lubite a chcete im pomoct a tak maju od vas moznost odkukat vzor, vsetko robte s laskou ..ale nezabudajte, ze laska sa vynutit neda, no cim viac lasky rozdate, tym viac dostanete a my jej mame teraz v rodine tolko, ze vam jej teraz veeeeeeela vela posielam, dufam, ze ju prijimete
Nezabudajte, ze ste na dobrej ceste Dokazali ste si predsa priznat vase nedostatky, na ktorych, pre krajsi zivot vasich deti a vas lepsi vztah s nimi dufam budete pracovat. Ako by vam kazdy psycholog na zaciatku terapie povedal, nebude to lahke. Uplne staci ak budete kazdu svoju emociu podrobne analyzovat a snazit sa vsetko negativne transformovat na lasku. Viem pise a cita sa to este lahsie, ale z vlastnej skusenosti viem, ze ak sa tym budete riadit, co chvila spozorujete vysledky, a nie len vo vztahu k vasim milovanym potomkom. Viem, ze ani jedna matka nie je schopna svoje dieta nenavidiet, ved uz iba z jedneho prosteho dovodu a to, ze je to cast z vas, vase ego by to predsa nedovolilo ..bohuzial sa len vo vas nakopilo prilis vela negativnych, antiproduktivnych myslienok, pri ktorych cernote zrejme nevidite ten poklad, stastie co doma mate.
Odporucala by som si precitat nejake dobre motivacne ci vychovne knizky, A kedze aj v tej spominanej skole nase deti zacinaju so slabikarom, tak aj ja odporucam siahnut po konrketne Slabikari stastia od Hiraxa http://www.martinus.sk/?uItem=133596
tu je kniha aj online http://baricak.blog.sme.sk/r/56139/Slab ... -sebe.html

Drzme si palce drahi rodicia, hlavne to nevzdavajme, ved na com uz moze viac zalezat ako na takej obrovskej investicii do buducna ako su dobre vztahy s nasimi detmi.
Zelam vela silnej vole a este viac lasky do vasich dni