stará mama

[Ria]

Dobrý deň,
môj príspevok sa trochu vymyká téme pretože nerieši môj vzťah k rodičom, ale starým rodičom, ktorí by mali byť pre mňa ako vlastný rodičia. Ale nie sú. Moji rodičia zomreli keď som mala desať. Mama zomrela na infarkt. Otec bol alkoholik a po matkinej smrti sa rozhodol, že život úž preňho nemá cenu a spáchal samovraždu. Do pestúnskej starostlivosti si ma zobrali moji starý rodičia. A kvôli nim píšem tento príspevok.

V dvanástich mi moja stará mama povedala prvý krát, že ma nenávidí. Dôvodom bolo to, že som rozbila pohár. Obyčajný, nie nejaký starožitný alebo veľmi hodnotný. Pohár z Ikey za 10 korún. Vtedy na mňa nakričala, že som rovnaká ako môj s*urvený otec, že ma nenávidí, pretože ja som zabila svoju mamu a zakončila to slovami:,, bodaj by si čo najskôr zdochla“. Odvtedy sa toto často stupňovalo. Nadávali mi za všetko. Za známky, za to keď som išla s kamarátkami von ( mala som len 2 kamarátky na základnej škole a tú jednu mi znepriatelila), keď som nešla von, za to ako krájam jedlo a pijem vodu z pohára. Asi najbizarnejšie bolo to keď mi nadávala za to, ako krájam cibuľu a vyvešané prádlo mi posúvala o milimeter.

V osemnástich rokoch som urobila svoju osudovú chybu keď som sa opýtala, čo sa stalo s peniazmi, čo zostali z predaja bytu po rodičoch. Bolo mi povedané, že nič. Údajne s nimi vyplatili dlhy. Vtedy som sa ich spýtala, či mám vôbec nejaké peniaze. Vraj nie. Keď som nadhodila, že predsa dostávaj na mňa 200 € mesačne + 79 € opatrovateľský príspevok+24 € rodinné, tak mi odpovedali, že som všetko presrala a prežrala. Aby ste pochopili v našej rodine sa cez týždeň nevarí a moja strava pozostáva z rožkov a chleba. Ani oblečenie mi nikdy nekupovali, obliekala som si obnosené veci, ktoré nám niekto priniesol, aby sa ich zbavil. Každému na dedine hovoria, koľko peňazí ich stojím, že kvôli mne musia pracovať aj na dôchodku. Na otázky typu, ako si môžu sedemdesiat ročný ľudia dovoliť zrekonštruovať dom z dôchodku a z toho mála, čo si privyrobia, oni odpovedajú, že si ušetrili.

Teraz mám dvadsať. Naučila som sa mlčať, aj keď často krát je to na úkor mojich nervov, bolestí hlavy a preplakaných nocí. Tento rok som ukončila úspešne gymnázium a dostala som sa dokonca aj na jednu z najprestížnejších univerzít na Slovenku. To sa mi podarilo aj napriek neustálemu presvedčovaniu, že na nič nemám a som chudera, ktorá nič v živote nedosiahne. Ešte v druhom ročníku som vždy v piatok plakala, lebo som vedela, že mi vynadajú za to, ak som dostala nejakú trojku.
Chápem, že som ešte nič nedokázala, ale tento malý postup pre mňa znamenal obrovský pokrok v pred. Ten by som, ale nikdy nedosiahla nebyť môjho priateľa. Sme spolu rok a urobil pre mňa to, čo nikto iný. Len vďaka nemu som sa vôbec dostala na tú školu. Keď už spomínam svojho priateľa musím dodať, že stará mama ho nenávidí. Dôvodom je to, že je odo mňa mladší o štyri mesiace. To, že nepije a nefetuje ju nezaujíma. Už som si zvykla, že aj napriek tomu, že mám dvadsať musím byť o 1 doma...a von môžem chodiť len raz za týždeň ( vtedy je to do 8) a raz cez víkend. Ak sa omeškám o 5 minút, tak som f*andra a k*rva a pod. To isté počúvam aj keď sa omeškám z brigády, pretože vraj j*bem s tým hajzlom. Najhoršie na tom je, že oni majú medzi ľuďmi na dedine povesť pokojných dobrých dedkovcov a mňa očierňujú a kydajú na mňa kade chodia.

Aby som to ukončila, tento rok sa sťahujem do Bratislavy a budem sa pokúšať prežiť z 230 € a peňazí, ktoré zarobím na brigáde. Sú to jediné peniaze, pretože peniaze za byt, predaj vybavenia domu a auta a tiež príspevok pri nasťahovaní do dom pestúnov nikdy neuvidím. Moje snahy o to, aby sa naše vzťahy nejako zlepšili boli neúspešné a sama už neviem, čo mám robiť. Niekedy si hovorím, že jediným riešením je, že skončím na psychiatrii. Skúste mi prosím poradiť, čo mám robiť. Či sa mám ešte pokúšať nejako vychádzať s nimi alebo už kašlať na to.

PS: Práve máme za sebou hádku. Stará mama mi prehľadávala izbu a poštárom mi našla servítok, na ktorom bolo trošku krvi, čo sa m v noci pustilo z nosu kvôli Olyntu. Ráno som si jej nevšimla, pretože do práce odchádzam o 4 ráno a vraciam sa o pol 5 poobede. Ona mi vykričala pred susedou, že mi našla pod poštárom dve použité vložky a hučala na mňa aká som sviňa a hovädo. Počujem, ako vo vedľajšej izbe na mňa nadávajú.

[Oza]

Ria.
Podľa mňa máš čo do činenia s veľmi nezrelým a sebeckým človekom.
Pozri si odborný článok:
http://www.integra.fost.sk/clanky/nenechte.pdf
Ja ti viem poradiť len jedno: Odsťahovať sa čo najskôr a za nič sa neobviňovať .
Zmeniť môžeš len seba, tak sprav preto čo najviac.
Držím ti palce. Si šikovná baba.Zvládneš to!