rodicia a deti

[arnab]

Som psychicky aj fyzicky na dne...po otcovej smrti som sa prestahovala k mame, dala v praci vypoved, prevzala po otcovi firmu, aj starostlivost o dom. Ziadny zo surodencov o to nemal zaujem. Zo zaciatku boli vztahy normalne, pomahala som mame so vsetkym, a v podstate bez akejkolvek pomoci niekoho z rodiny vratane surodencov...nikto zo surodencov nikdy neponukol ziadnu pomoc, ci ohladom uz firmy, ktora zivila aj ich mamu, ci ohladom akejkolvek pomoci. viem, ze rozhodla som sa ja sama,v podstate bez natlaku, ale pokladala som si za samozrejme postarat sa o mamu, a poskytnut jej vsetko, co bude potrebovat. Surodenci a vobec aj blizky z rodiny mamu vyhladali len ked potrebovali s niecim pomoct, zvacsa co sa tykalo financii. Stale som brala, ze je samozrejmostou ze deti zaopatria svojich rodicov, ze je to forma ako sa im odvdacit, zato co pre nas za cele tie roky spravili oni, ze je samozrejme, ze sa rodina snazi udrzat aj ten zivot pre mamu, v prostredi ako zila dovtedy, aby tie zmeny pocitovala po smrti otca, co najmenej. Otca som milovala, aj pre mna to bola rana, s ktorou som sa musela vysporiadat, v podstate jedina som bola stale pri nich, ked to potrebovali pocas otcovej choroby...neustale pendlovala medzi pracou, nemocnicou, domom, a pomahala vo firme.
S vycerpanim a stresom samozrejme prichadzaju hadky, a samozrejme ten co je s vami v domacnosti, je zrazu ten najhorsi, vsetci okolo co nikdy nepomohli s nicim su najlepsi...
Po tych vsetkych skusenostiach, ma strasne trapi len jedna vec....su ti rodicia fakt taky zaslepeny, ze nevidia, alebo nechcu vidiet, kto pre nich co robi? necakam ze rodic nebude milovat svoje deti, ale nevidi, kto bol pre neho oporou, a kto jednoducho povedal ze nepride kvoli tomu o vztah, a ze si bude budovat svoj zivot?
Neda sa cely pribeh opisat, ale stare zname, za dobrotu na zobrotu???