Mama a dcéra

[martin4567]

Píšem v mene svojej priateľky (33 rokov). Problém, ktorý ju trápi či lepšie povedané psychicky týra a deštruuje a v konečnom dôsledku má negatívny vplyv na náš vzťah je jej vzťah s matkou a mladším bratom. Jej mladší brat (28 r.) má už dlhodobo duševnú poruchu: obsedantno- kompulzívnu poruchu a žije s matkou, ktorá sa o neho stará. Podľa priateľky však jej brat matku len využíva, pretože je úplne pasívny (väčšinu času trávi vo svojej izbe, nedbá ani o osobnu hygienu, nesnaží sa nájsť si aspoň brigádu a nikdy v živote žiadnu nemal, začal a neskončil 3 stredné školy napriek inteligencii) jednoducho sa vôbec nepokúša bojovať zo svojou chorobou, pretože mu zrejme vyhovuje žiť na matkine náklady. Matka ho neustále ochraňuje a je citlivá na akúkoľvek ostrejšiu kritiku na jeho adresu. Moja priateľka už kvôli tomu nemôže chodiť domov k mame, pretože tá si nepraje, aby niečo vyčítala svojmu bratovi. Brat na sestrine výčitky reaguje dosť agresívne, ale matka ho napriek tomu neustále obraňuje a priateľke povedala už pred rokmi nech domov radšej nechodí. Priateľka sa teda stretáva už niekoľko rokov so svojou matkou mimo tohto bytu, kde býva jej brat. Priateľka svojho brata priam nenávidí, hovorí, že to nie je jej brat. Matkino správanie (zákaz kritizovať svojho brata) ju bolí a uráža, pretože to cíti ako niečo veľmi ponižujúce (že ju neberie o nič vážnejšie ako jeho, hoci by na to mala mať nárok) a obmedzujúce (nemožnosť slobodne povedať bratovi svoj názor bráni ďalšiemu prirodzenému vývoju vzťahu medzi nimi). Chcela by tiež so svojou matkou tráviť viac času, ale tá väčšinu času trávi s jej mladším bratom, problém sú hlavne sviatky. Priateľka to všetko cíti ako veľkú nespravodlivosť, pretože ona narozdiel od svojho brata niečo v živote dokázala (má dve vysoké školy), napriek tomu jej matka viac pozornosti venuje jej bratovi, ktorý len využíva (podľa slov priateľky) svoju diagnózu, aby mal pohodlný život u matky. Matka to vysvetľuje tak, že on nie je samostatný (predovšetkým materiálne) a potrebuje ju viac. Priateľka to celé vníma tak, že ona vlastne nemá domov ani rodinu a že je matkou odstrkovaná a zanedbávaná. Máva časté výkyvy nálad, hnevu a zúfalstva. Východisko videla v snahe dokázať rodine svoje schopnosti a zarobiť si sama na vlastné bývanie (zatiaľčo brat zrejme dostane vlastný byt, ona možnosť finančného príspevku na bývanie z hrdosti odmieta), ale časom si uvedomila, že to vyrieši len materiálne otázky a nie chýbajce medziľudské zázemie. Priateľka chce riešiť len vzťah s matkou, kde otvorenie tejto témy vždy vedie k hádkam. Pomáhať bratovi nemá záujem, ani v minulosti spolu nemali bližší vzťah. Matka by stála o to, aby jej deti spolu komunikovali, ale predstavuje si, že dcéra sa bude správať podľa jej scenára, čo ona odmieta s tým, že je dospelá a má iný názor. Priateľka uvažuje, že preruší kvoli tomu vzťah s matkou, aj keď si inak rozumejú, ale nevie sa preniesť cez to, že ju podľa jej slov hádže do jedného vreca s jej neschopným bratom, ktorý sa na rozdiel od nej nikdy v živote o nič nesnažil. Stráca kvôli tomu aj motiváciu sama sa v živote o niečo snažiť a bojovať so svojou vlastnou psychickou nevyrovnanosťou, lebo jej snaha byť silná jej v konečnom dôsledku žiadnu výhodu neprináša. Vedeli by ste nám niečo poradiť?