ťažko povedať

[peter]

Dobrý deň,

mám 23 rokov, pracujem ako učiteľ na SŠ, nemám žiadne závažné problémy fyziologického charakteru a predsa sa za určitých okolností cítim ako "hrobárovi na lopate". Nechcem to tu nejako dopodrobna rozpisovať, ale chcem Vás len poprosiť o radu, čo mám so sebou robiť:). Spúšťačom mojich problémov (ako som odpozoroval) sú rôznorodé situácie, ako napríklad...dlhšie čakanie v rade v obchode, na pošte, kdekoľvek, kde je viac ľudí, ale napríklad aj v kine (preto vždy sedávam na poslednom sedadle - ale ešte nikdy som z kina neodišiel, počas filmu:D). Počas tohu stavu mám strach z toho, že odpadnem, budem zvracať, že dostanem infarkt, jednoducho, že to so mnou zlé skončí...roztrasú sa mi ruky a kolená, začnem sa potiť a pod. Ku podivu som zistil, že v istej miere mám tieto problémy, aj keď som na návšteve u lekára. Je to asi zafixované niekde vo mne, ale zvláštne je to, že keď som zaneprázdnený a nemám čas premýšľať o ničom inom, tieto stavy nezažívam, prípadne ich pociťujem na začiatku, napríklad porady, alebo hodiny, ale potom samé ustúpia a som úplne v pohode, kým si znova nespomeniem na to, že by mi mohlo byť zle, že by som mohol odpadnúť a pod. Prosím Vás poraďte, čo by mi pomohlo.

Ďakujem

[Richard Gróf]

Peter, vo Vasom pripade sa pravdepodobne jedna o panickú poruchu... Pytate sa, co by pomohlo. Skusim Vam strucne nacrtnut nejake moznosti, ale aj pri Vasich tazkostiach plati, ze by ste svoj stav mal podrobnejsie konzultovat s lekarom alebo psychologom. Pri uzkostnych stavoch, kde patri aj panicka porucha, sa najviac osvedcuju postupy tzv. kognitivno-behavioralnej terapie (skratka KBT). Tato terapeuticka skola veri, ze zmenou niektorych postojov a treningom urciteho spravania sa dosiahne aj zmena emocionalneho prezivania alebo sa aspon zlepsi kvalita zivota v tom, ze strach a uzkost nam nebrania robit veci, ktore by sme normalne robili. Konkretne rady by zneli asi takto...

1. Studujte objektivne informacie o Vasich symptomoch. Zozente si literaturu o uzkostnych poruchach a kognitivne-behavioralnej terapii. Informacie by Vas mali presvedcit o tom, ze sa nejedna o ziadny zdravie ohrozujuci stav. Aj ked pocity ako "hrobarovi na lopate" su realne, nijako priamo neohrozuju Vase zdravie. Nezastavi sa Vam srdce, neprestanete dychat, nezblaznite sa. Fyzicke prejavy, ktore pocitujete, su prejavom silnej uzkosti. Niekedy sa tak mozete dostavat do zacarovaneho kruhu, kedy sa bojite, ze to znova pride... a tento strach z ocakavania priznakov, Vam ich naozaj spusti... zrychli dych, zvysi potenie, rozbusi srdce, zacne sa tocit hlava... nasleduje myslienka "uz je to tu zase"... ta spusti este vacsi strach, ktory vyspickuje panicky atak. Tato neprijemna udalost potom este viac cloveka zneistuje do buducna, cim sa anticipacny strach z navratu symptomov zvysuje a tak stale dookola. Je dolezite rozumiet tomu mechanizmu a velmi zalezi na Vasom postoji k celej veci. Pokial sa budete bat Vasho strachu a symptomov, tak prave tento strach ich bude znova a znova spustat. Objektivne informacie pomahaju tento sekundarny strach zmensit a tiez pomozu budovat doveru k dalsim technikam terapeutickeho treningu...

2. Naucte sa ovladat aicke fyziologicke prejavy uzkosti. Zacnite trenovat nejaku formu relaxacie, odporucam autogenny trening. Robte dychove cvicenia. Relaxacia je opakom uzkosti... tak ako mysel ovplyvnuje telo, tak telo ovplyvnuje mysel. Ziskajte pod kontrolu svoje telo a ziskate kontrolu aj nad prezivanim. Naucte sa dychat pomaly, plynule a hlboko, uvolnujte svaly. Ak si budete vediet privodit stav relaxacie za beznych podmienok, skuste to nasledne robit aj v situaciach s malym stresom, potom v situaciach so strednou urovnou strachu a mate vyhrane, ak sa Vam to podari dosiahnut v stavoch paniky.

3. Otuzujte sa strachom. Nevyhybajte sa situaciam, ktore vo Vas vyvolavaju uzkost, ale naopak zamerne ich vyhladavajte a navodzujte. Zacnite s malo uzkostnymi situaciami, ak sa po case presvedcite, ze svoje prejavy strachu v nich dokazete zvladnut, vyberte si tazsiu a tazsiu situaciu. Tymto treningom nebudete mat len teoreticku vedomost o tom, ze strach Vam nemoze ublizit, ale aj priamu skusenost, ze aj ked sa moze stat, ze strach Vas niekedy prekvapi, zvladnete ho a preto sa ho nemusite bat dopredu... Otuzovanie zvysi Vasu sebadoveru a zmensi sekundarny strach.

Kombinaciou realnych postojov a praktickeho nacviku by ste mal po nejakom case ziskavat postupne nad strachom prevahu. Toto je len velmi porvchny popis niektorych technik. Ak by ste to myslel s KB terapiou vazne, minimalne si najdite dalsie informacie a optimalne vyhladajte psychologa, ktory ma s danymi KB technikami skusenosti. Psycholog Vam bude robit sprievodcu na klukatej ceste a davat spatnu vazbu, ci postupujete spravne a ci niekde nerobite chyby.

Zelam vela odvahy a uspechov

[peter]

Ďakujem veľmi pekne za radu...už teraz ste mi veľmi pomohli:)

[Maja]

Ahoj Peter,
Myslim, ze s tymto problemom nebojujes sam. Som na tom podobne. A neviem, co pomaha. Mam pocit, ze nic. Zavidim ludom, ktori taketo problemy nemaju.

Maja

[patricja]

Ahojte, tiež mám takýto problém, aj som mala lieky, aj chodím psychologičke na KBT, ale stále som ako v jednom kole, som z toho normálne unavená, do toho práca na 4smeny a dve deti. Mám pocit, že mi je stále zle, najistejšie sa cítim doma, aj to len ked je doma manžel.
Chcem sa spýtať, či neexistuje nejaký tréning na ovplyvnenie myšlienok keĎ mi stále v hlave napadajú myšlienky typu - je mi zle, čo ked odpadnem, kto mi pomôže, a neustále sebapozorovanie, keď mám niekam ísť prvé čo je myslím na to, či tam nebude veľa ľudí, ci tam nebude teplo, ako sa tam budem cítiť, či mi nebude zle apod.
Ďakujem, držte sa
Patricja

[Natalia2]

Dobrý deň, ja s tým bojujem už 5 rokov, začalo to asi rok po narodení dcérky....bývala som sama doma, muž pracuje na smeny..malá mala menšie zdrav. problémy,nechcela papať, v dedine som nikoho nepoznala, a pre prvo rodičku bolo všetko nové, začala som sa báť všetkého...myslím, že strach o dcéru sa preniesol na mňa...neskutočné stavy úzkosti, strachu, búšenie srdca, najradšej som bola doma iba s niekým. Skončilo to návštevou u všetkých lekárov a nič, samozrejme zdravá..až nakoniec psychiatrička.Najprv som sa bránila, nie som blázon, ale keď som videla čakáreň plnú mladých ľudí.. prepísala mi Cipralex...bolo lepšie, oveľa . Potom nástup do práce, tiež učím....po čase to začalo prichádzať znovu , pomaly, plazivo ako had . Stavy strachu ísť do práce, nočné desy...katastrofa. Ale už viem, ako to ovládať....ale aj tak sa stále bojím...čo ak??? ak sa mi niečo stane???? myslím, že u mňa je spúšťačom stres, čo mi potvrdila doktorka.Zaujímavé je , že to je vždy ráno, alebo v noci, no najmä v kľude Veľmi mi pomáha čítanie si príspevkov práve vás, lebo viem, že nie som sama . Odporúčam ešte prečítať si: http://www.lundbeck.com/upload/cz/files ... orucha.pdf
To mi fakt pomohlo. A kľud, lenže to nieje také ľahké...Všetci sa držme a bojujme

[Juraj]

Zdravim mam 34 rokov a tiez mam taketo problemy hlavne z cestovanim.Viem aj pricinu preco sa mi to stalo,ale aj napriek tomu sa stym neviem vyrovnat,myslim s tymi stavmi,uzkost,studene ruky,trasuce sa kolena.Mavam to ked niekam musim ist napr.autobusom a pod.Mal som lieky a aj som navstivil psychologa ale nepomohlo mi to,Ked vsak cestujem z niekym koho poznam napr.kamarata,alebo znameho tak nemam taketo stavy,len ked som sam a vtedy mam strach ci nahodou neodpadnem.NIekdo tu pisal,ze cvicit co sa tyka strachu,mne pomaha pocas cestovania pustanie mp3 alebo citanie novin pocas cesty,vtedy mam maly strach ,takze mi to da sa povedat aj pomaha trosku

[aduska]

bojujem s tym už sedem rokov, ked som bola na liekoch podarilo sa mi ísť do činy, v londyne ma chytil malý strach ... ale nakoniec to všetko dopadlo veľmi dobre ... teraz lieky vysádzam, je to sranda bojujem, pred mesiacom som bola v Linzi skoro ma porazilo ... Čo mi najviac pomohlo: v skratke, nenaučili ma báť sa, neviem spracovať strach ...úzkosti mi prepukli po jednej nehode, bolo to zlé ... začala som chodiť k psychologičke .... ide nám to pomaly veľa vecí mi nedochádza, nechápem súvislosti, ale ako tak to ide .... začala som aj samohľadať - a tak som si našla cestu k Bohu, preciťujem pocit absolútnej lásky, sebaprijatie skrze lásku, ktorá je protipolom k strachu ... Menej strachu pocitujem ked som s ludmi, ktorí ma majú radi, dodáva mi to silu ... pri atacku je dobré pozorovať vlastné telo a začať s ním pracovať - predýchavať, napínať a uvoľnovať svaly ... je zvláštne ako tu čítam, mi si vlastne tie strachy vyvolávame sami, je to možno z nedostaku sebalásky, také malé samotýranie ... sebapoznávanie je dlhá cesta, tak nám všetkým držím paste, nech raz obletíme svet a vieme si to aj užiť ... veľa pozitívnych vecí, radosti a lásky Vám prajem na tejto ceste
.. a ešte ma napadlo veľa ľudí čo žije spirituálnym životom našlo pokoj .. možno to je to čo potrebujeme vedieť ovládnuť svoju ustráchanú myseľ, nenechaj ju aby ona ovládala nás, veľa myšlienok je falošných ...a nájsť pokoj ... čiže relaxačné techniky ... možno máme v sebe veľa potlačených emócií - hnev, pýchu, pocity viny atď. treba prísť nato ktorá z týchto negatívnych emócií je tá naša možno je ich viac ... a treba ich premeniť na emócie pozitívne ... skúšam to akurát, tak mi držte palce ...

[stil333]

toto sa bez liekov neda zvladnut, ak si to rozmyslíte , tak sa ozvite . paniku, uzskost este nik neprekonal "na holo"STILNOX, HYPNOGEN, DIAZEPAM, XANAX, NEUROL, LEXAURIN OXAZEPAM ELENIUM, len vážne celé slovensko píšte na mail stil333@azet.sk spokojnosť zaručujem. diskrétnosť samozrejmosťou, len seriozna klientela.