Už dlhšie mám strach... Vlastne začalo to keď som mala približne 5-6 rokov. Vtedy zomrel strýko mojej mamy. Mňa sa to veľmi nedotklo - bola som malá a veľmi som ho nepoznala. Skôr som si uvedomila, čo je to smrť. Začala som sa jej báť, toho, že raz ostanem sama a napokon sama zomriem.
Nebojím sa smrti ako takej, ani toho, že to bude bolieť, nič také. Bojím sa tej ničoty, toho, že už nikdy viac si nebudem nič uvedomovať, že len tak zmiznem. Bojím sa času. To ako rýchlo plynie a toho aký je neovládateľný. Aj toho aký je vesmír veľký. Čo je vlastne vesmír? Však my sme také nič.
Ale teda späť k problému. Niekedy v noci, keď až príliš veľa rozmýšľam, dostanem panický záchvat. Predtým som to vždy rozdýchala s tým, že so životom v podstate nič nenarobím a nemala by som si ho takto zbytočne znepríjemňovať. No naposledy som si zadrapila nechty do ruky a poškriabala som si tvár.
Bojím sa, že by som si mohla ublížiť. Keď som s priateľom, je to všetko v poriadku, no keď som sama, je to horšie. Možno mi pomôže, keď sa o tom s niekým porozprávam.
