strach z prehĺtania

[Dominika122334]

Ahojte píšem pomaly o rok čo ma to trápilo keďže som prestala písať prestalo má to trápiť proste bolo mi dobre tak som nemala za potrebu sem chodiť no po pomaly roku to začalo znova zas tie isté depky čo teraz . Poviem to rovno k si niekto z vás myslí že to prestane nie je to pravda . Celý život sa týmto budete žrať. Áno prestane na pol roka .. Na rok .. Ale potom bum zas
Ani neviem ako vám poradím ako sa toho zbavíte ale ako hovorí stan je to V hlave .. Od nauč hlavu myslieť na to .. rozmýšľam ako to prestalo mne .. tuším V lete asi dôvod bol taký že som bola doma stále doma A postupne som si zvykla na jedlo .. lenže keď som bola V skole myslela som na to bála som sa tam jesť
Neviem ako je to u vás ja sa doma nebojím prehltnúť možno teraz tabletku. . Asi tým to zas začalo
Možno to začalo aj tým že som sa zasnubila idem mať svadbu že končím školu A idem do zahraničia .. Možno som sa zľakla ako to tam bude A v hlave to ako tam budem jest .. neviem ako je to U vás ale ja sa bojím jesť proste ďaleko od domova dakedy sa smejem na tom čo je na tom iné ale vážne berem to tak že tu mi pomôžu ak niečo A tam nie .. Je to zvláštne stále rozmýšľam prečo ja .. Ale proste musíš si povedať každý musí jesť a jeme všetci rovnako že prehĺta nie je normálny ľudský proces. . Taká rada : keď ješ nemyslí na jedlo ale na to čo ideš robiť .. učenie škola rodina .. viem znie to donutene ale ver že časom to bude normálne .. A hlavne niesi jediná jediný .. spolu zvládneme

[Bejka]

Tiež som mávala stavy, keď som jedávala iba s pohárom vody - voda mi pomohla prehltnúť. Aj ja som sa pri jedle snažila myslieť na niečo iné, to mi pomáhalo. Bývalo to občas dramatickejšie, občas bezproblémové, neriešila som to s nikým. Aj dnes sa mi to občas prihodí, ale je to krátkodobé a chvíľkové. Od kedy držím bezhistaminovú diétu, vymizol tlak z krku, strach z prehĺtania, strach z o smrti a prestala som sa v noci dusiť. Cítim sa ako nový človek. Prestala som jesť znejúce jedlá a - jogurty, syry, údeniny, zohrievané jedlá, ale aj napríklad kávu či čaje. To je moja skúsenosť.

[Bejka]

Zrejúce, nie znejúce. Jedlá, čo pri výrobe zrejú. V zozname zakázaných potravín sú aj rôzne druhy ovocia a zeleniny, či liekov.

[Stan]

Na úvod by som chcel všetkým popriať veľa ZDRAVIA A POHODY V ROKU 2018.
Chcem len reagovať na príspevok od Dominiky 122334.
Dominika má pravdu v tom, že naše problémy s prehĺtaním sa môžu kedykoľvek vrátiť - to je tá pesimistická informácia.
Na druhej strane ja mám skúsenosť, že najhoršie to bolo prvý krát, lebo som vôbec netušil čo sa so mnou deje.
Druhý krát som si to zhoršoval vlastnou panikou, že sa mi to opäť vrátilo, ale trvalo to výrazne menej ako prvý krát.
Teraz to už našťastie vôbec nemusím riešiť.
Aj keď som si jeden alebo dvakrát v hlave " vyprodukoval " myšlienku , že sa mi to vracia, tak som jej nedoprial dlhú životnosť . Jem normálne, pijem normálne, prehĺtam aj tabletky /ale keď môžem tak sa im vyhýbam /.Ak mám nejaký náznak problému s prehĺtaním /resp. myšlienku, že by som mohol mať problém/ , tak ho viem nechať "odoznieť" do najbližšieho jedla. Absolútne ma nijako neobmedzuje v mojom živote. Čiže si myslím, že aj keď sa možno úplne nášho problému nikdy nezbavíme, dokážeme sa s ním tak vysporiadať , že nám vôbec nebráni v našich životoch a to je tá optimistická informácia.

[B3shya]

Stan, viete mi poradit detailnejsie cviky na prehltanie? Mam taky isty problem uz asi 4mesiace, vsetko mam vraj v poriadku, kontrastny rtg, ultrazvuk stitnej zlazy, akurat mam potvrdenu tetaniu...Som dost stihlej postavy, ale schudla som asi 4kg, vazim asi 49kg, velmi malo.. su lepsie a horsie dni...predtym som si jedlo vychutnavala a velmi mi tie casy chybaju. Citim sa slaba, pretoze mi chyba poriadna vyziva, suche jedla bez omacky je pre mna uz nemozne prehltnut..

[Stan]

Zdravím.

Ospravedlňujem sa za neskorú odpoveď, ale upozornenie ,že je na Fóru nový príspevok skončil v SPAMe.

Mne pomohlo to, že pred každým hltom som vydýchol /nie úplne/ ... a prehltol. Asi som uveril tomu, že keď vydychujem , nemôžem sa "zadusiť". Keďže som tomu uveril, odbúral som stres z prehĺtania, prestal som proces prehĺtania sledovať , úmyselne riadiť a všetko sa dalo u mňa do poriadku... Trvalo mi to ale možno týždeň, kým to začalo fungovať,aj to najskôr s problémami. Zo začiatku som to považoval za "blbosť" , ale mne to naozaj veľmi pomohlo. Keď to spätne hodnotím, je to asi tým, že ak sú naše problémy psychického pôvodu potrebujeme niečomu veriť niečomu "fyzickému" nejakému cviku, rituálu....a keď tomu uveríme, psychika sa zlepší .... a časom je po probléme .
Dôležité pre mňa aj je, že tomu tak verím, že aj keď sa mi problémy "chceli vrátiť" tak už nemali/ nemajú šancu... pretože mám "nástroj" ktorým som ich porazil.

Inak pozeral som spätne príspevky a Jan 2626 v príspevku z 24 September 2014 spomína Logopeda v Skalici, ktorý sa problému prehĺtania venuje...., takže ak máš stále problémy skús ho vyhľadať.

[Lorgine]

Ahojte,

pôvodne som sa tu nechcela registrovať a písať, ale pomohol mi fakt, že som videla že táto téma sa tu reálne riešila niekoľko rokov. Že tí, čo mali problémy sa aj po toľkom čase rozhodli nezanevrieť na toto miesto a ľudí, ktorí tu hľadajú pomoc. Mám 24, takže život prakticky pred sebou ešte, mne dosť pomohlo, a stále pomáha, keď si môžem čítať o tom, že sú ľudia čo majú rovnaký problém ako ja, a že to trvalo dlho (lebo momentálne je to u mňa už takmer 7 mesiacov), a keď som čítala že Stanovi to trvalo aj 9, niekomu 3 roky, tak sa mi trochu uľavilo (pretože som mala pocit že to trvá večnos´t a že už dávno sa to malo napraviť).

Priznám sa, že rada by som sa podelila o svoj príbeh s ľuďmi, čo to naozaj zažili. Mne osobne aspoň trochu pomáhalo čítať si rôzne príbehy a hľadať v nich podobnosti so svojimi skúsenosťami, a že ich bolo

Vopred hovorím, že to bude na dlhšie, takže vopred každého zbavujem povinnosti čítať to celé, ak sa mu nechce. A ozaj, ešte jeden dôvod prečo som sem chcela napísať- poskytnúť možno ešte jednu radu na zvládanie situácie. Viem, že sa tu písali rôzne nápady, ako cviky, fyzická aktivita a podobne, preto by som sa rada podelila aj o môj spôsob, verím že sa nájde možno niekto komu to pomôže. Pretože ide o duchovnejšiu záležitosť.


Začalo to presne 12. júna 2021, pila som vodu z fľašky a čkalo sa mi. Robila som to tak, že som vždy prehltla medzi dvomi začkaniami. A presne mi vtedy napadla myšlienka- dúfam že sa mi nezačká akurát keď budem prehĺtať (pre vysvetlenie, som strašne úzkostlivý človek. Bojím sa včiel, psov, zobrať chrobáka do ruky a pod. pretože sa bojím že ma pohryzú/popichajú.. je pravda že práve preto ma možno nikdy nič neuštiplo, ale aj tak. Prejdem na druhú stranu ulice, keď vidím že na mojej je niekde za plotom pes, len aby som nemusela prejsť okolo neho...a takéto veci ). No v každom prípade, nastalo to "nepodarené prehltnutie" ako to nazval stan, ja som si to nazvala "zaseknutie". Proste že sa mi nedalo prehlnúť vodu čo bola vzadu v krku, nemohla som ju ani vykašľať, tak som sa musela nadýchnuť a samozrejme som vdyćhal aj vodu a začala sa dusiť. Prekvapivo potom som sa normálne napila, lebo som bola presvedčená, že sa mi pri prehltnutí začkalo
Avšak o jeden či dva dni sa to stalo znovu a vtedy som spozornela, začala som si dávať pozorr pri prehĺtaní jedla aj vody. Avšak niekoľkokrát sa to opakovalo, až koncom mesiaca jún mi raz tak zabehlo, že moja psychika skončila. Naraz som ten večer nevedela prehltnúť absolútne nič, stále ma zasekávalo. Vtedy som sa vydesila.

Najbližšie 2 týždne nebudem opisovať do detailov, chodila som za doktrokov, tá mi predpísala antibiotiká rozpustné vo vode, ale nevedela som ich vypiť. Dostala som sa do takého stavu, že som niekoľko dní nič nejedla ani nepila, s ocinom sme išli na pohotovosť kde sme ich prosili o infúzku, aby som nedehydrovala. O prístupe lekárov sa nebudem vyjadrovať ani :/ AAvšak ďalší večer sme znova museli na pohotovosť a vyprosiť od nich infúzku bolo takmer nemožné. No vtedy aspoň začal kolobeh vyšetrení, to čo ste aj vy zažívali.... takže dva týždne som bola v 2 nemocniciach na internom, kde samozrejme nič nezistili. Môj problém bol hlavne s vodou- začala som mať strach prehltnúť vodu, že sa mi zasekne. (paradoxne tým ,že som sa pred prehltnutím zľakla že sa mi zasekne tak sa mi aj zaseklo, čo zase podporovalo môj strach, začarovaný kruh).........

Až som nakoniec skončila na 2 týždne na psychiatrií. Bola som za to vlastne rada, pretože som získala to čo som potrebovala v tej chvíli- možnosť dostať infúziu v prípade, že nebudem schopná sa dva či tri dni po sebe napiť. Mimo nemocnice sme za to museli zaplatiť 10 eur nehovoriac o tom čo všetko sme museli robiť a koľkých známych obvolať, aby zaltačili na doktorov na pohotovosti aby mi vôbec tú infúziu dali..:/ (viem že sa to zdá málo, ale poviem rovno že nemáme veľa peňazí, a zohnať niekde 10 eur pred výplatou bolo pre našu rodinu naozaj problematické). Poviem to tak, na tej psychiatrií sa to začalo zlepšovať, ale nemyslím že kvôli liekom. Mala som problém aj s jedením, jedla som doslova porcie o veľkosti 1x1 cm, a žula to hodinu, lebo som sa bála že sa mi to zasekne v krku a ja to nebudem môcť zapiť, lebo vody som sa bála strašne. A tým že som hodinu jedla malý kúsok jedla, psychicky ma to vyčerpávalo a vjedla som možno 1/10 z toho čo som mala na tanieri a viac som už nemohla. Za 2 týždne som schudla 5 kíl (z mojich 55 na 50). Ale tam sa to zlepšilo. Totiž jedna z vecí bola, že som si vypracovala režim pitia. Doma sa to nedalo, ale tam som mala prakticky celý deň voľný. Mali sme síce pár aktivít, napr. o 11 tej spoločná terapia, a 2 aktivita vonku a podobne, ale pomedzi to vôbec nič. No mne pomáhal taký systém, že som sa zhlboka nadýchla (aby mi v prípade, že mi zasekne vodu mohla ju vykašľať a nemusela som ju vdýchnuť), zadržala dych a najskôr dala jeden maličkatý hlt ako skúšobný, a keď prešiel tak som dala druhý trošku väčší a tretí ešte väčší. Po treťom som už nedokázala dať štvrtý, ale to mi stačilo. Po takýchto trojglgoch som vedela za deň vypiť cca 1-1,5 litra vody. Samozrejme mi to stále aj sledovali, takže som musela. Mala som aj fľašku kde som si čiarkami označila 200 ml úseky. Vypi´t jeden 200ml úsek mi trvalo cca 10 minút sústredeného pitia. No v každom prípade, po 2 týždňoch som poprosila o prepustenie, lebo sami to trošku zlepšilo. To znamená, že celý týždeň mi nezaseklo už, a to ma nesmierne povzdbudilo, lebo dovtedy sa mi to ešte nepodarilo tak dlho fungovať bez "nehody".

Potom som bola doma celý mesiac, mala som taký kľudový režim. Pila som si svojimi maličkými hltmi, už som aj lepšie jedla. Paradoxne, s jedlom tuhým som takmer úplne prestala mať problémy. Ale aj tak som si sledovala, a stále sledujem, KAŽDÝ JEDEN HLT, čo je niekedy naozaj strašne psychicky vyčerpávajúce. Ale, počas toho mesiaca doma sa to tak zlepšilo, že som pila pomaličky väčšie hlty, urobila som si tiež taký svoj režim. Boli dni keď to šlo horšie, a inokedy zase lepšie. Samej sa mi pije lepšie, lebo keď som v blízkosti niekoho som v strese že čo keď mi zasekne a začnem sa pred ním dusiť, nechcem zbytočnen niekoho nerovvať. Takže pred iniými, dokonca aj rodinou, som mala a stále mám problém sa napiť, radšej to robím sama.Musela som striedať pitie z pohára a z fľašky, aby som ani jeden spôsob nezabudla. Znie to divne, ale ke´d som bola na psychiatrií, pila som iba z fľašky, a keď som prišla domov mala som problém napiť sa z pohára, lebo to je iný štýl pitia, z fľaše viac ťaháte, máte inak postavené pery a jazyk a podobne. Dokonca sa to zlepšilo tak, že koncom septembra som si začala hľadať prácu a od začiatku októbra chodím do roboty.

Priznám sa však ,že tu je každý deň boj. Pracujem fyzicky náročne, v práčovni. Kvôli robote som sa odsťahovala do Nitry, lebo tam odkiaľ pochádzam roboty nieto :/ Takže bývam sama v podnájme s ukrajinským párom a jedným východniarom (znie to ako začiatok nejakého vtipu), ďaleko od rodiny, čo tiež veľmi psychicky nepomáha. Pomáha mi fungovať to, že som si vypracovala plán, podľa ktorého vlastne idem každý deň. Ráno pred robotou zjem raňajky a vypijem pohár vody (mám to odstopované, v priemere dám 300 ml pohár vody za 6 minút, keď mám dobrý deň tak za 4). Pijem maličkými glgmi, po každom hlte mám prestávku a nedám viac ako 3 glgy za sebou, lebo z nervou sa mi začne grga´t a to potom nič neprehltnem. V robote si prestávku rozdelím na 15 minút na jedenie a 15 na pitie. Tam je ale problém s tým že si musím nájsť tichý kútik, kde nikto nie je aby som do seba dostala aspoň tých 300-400 ml vody, nakoľko počas roboty nemôžem pi´t ako ostatní, nedokážem zobra´t fľašu a narýchlo si dať 1-2 hlty keď ma smädí. A cestou domov chodím pešo, trvá mi to cca 50 minút a počas toho pomaly z fĺaše pijem koľko sa dá, zvyšok čo mi ostane si dám doma do pohára a do večera sa to snažím vypi´t. Naplním si nanovo svoju 1,5 litrovú fľašu a celý ten cerkus ďalší deň znova. Pretože pitie ako hovorím mi stále spôsobuje nerv,y pri každom prehltnutí čakám či sa mi zasekne alebo nie, sú to nervy jednoducho. Je to už pol roka vlastne, a stále nič moc. ALE, je to na takej úrovni že dokážem fungovať.

Čo sa týka jedla, niekedy je to horšie, niekedy lepšie, momentálne december bol ťažký, z nejakého dôvodu sa mi to zhoršilo a zase mám problém aj s jedením, musím sa psychicky pripraviť pred každým sústom, a urobiť svoj tik (chytám si pravou rukou vzadu krk, škrabem sa na hlave alebo si poťahujem golier vpredu).

Takže momentálne bojujem už 7 mesiacov s tým. Uvedomujem si, že je to možno aj boj na celý život. Keď mám dobrú náladu, poviem si no a čo, keď zlú tak ma chytajú depky že je to na celý život.... ale sttále bojujem, veď povedzme si rovno, čo iné sa dá robiť?

Ale, teraz prichádza tá sľúbená duchovná časť.

Vyrastala som vo veriacej rodine. Poviem rovno sme kresťania, NIE katolíci. Viem že mnohí,aj neveriaci, majú nejakú predstavu o kres´tanstve, hlavne vďaka katolíckej cirkvi. Samozrejme ako sná´d každé decko, veľmi som tú vieru nebrala vážne. Samozrejme s rodičmi sme mmali pár krát rozhovory na túto tému, nikdy som to však nijako extra neprežívala. Pamätám sa na jeden taký moment, sedeli sme s ocom a rozprávali sa na túto tému a ja som mu povedala, že sa možno jedného dňa obrátim, ale sa mi nechce teraz. Že si užijem život a na starobu, alebo až budem umiera´t na nejakú smrteľnú chorobu a budem na smrteľnej psoteli tak prijmem Ježiša a budem uzdravená. Typický postoj pubertiačky Lenže to som vtedy ešte netušila že Boh ma počul a vzal moje slová vážne. Poviem to tak, že v tých najťažších chvíľach, keď som bola naozaj úplne zúfalá v slzách na zemi, lebo som bola dehydrovaná a ani doktori mi nechceli pomôcť, poslali ma z pohotovosti domov, som si naozaj myslela a CHCELA som umrieť, aby to už skončilo. Fakt som v tej chvíli aj sa bála o svoj život, aj som chcela aby to prestalo aj za cenu že zomriem. Boli to naozaj hnusné chvíle....

Poviem rovno, že Ježiš ma už predtým volal k sebe, ale ja som ho veľmi nepočúvala. Asi rok pred týmito udalosťami som si začala tak sporadicky čítať bibliu. Nijak vážne, len som si občas večer pred spaním prečítala vždy jednu kapitolu z Nového zákona a hotovo, ale nebrala som to vážne, skôr len tak zo zotrvačnosti som to robila. No ale počas toho obdobia, cca 2 týždne som sa o to naozaj začala zaujímať. Plakala som a volala k Bohu, aby mi pomohol že som zúfalá, že neviem čo mám robiť. Nebudem hovoriť všetko, čo sa dialo tie dva týždne, lebo sama si to poriadne nepamätám a nemohla by som ani opísať všetko, čím som si prechádzala. Dala som sa pokrsti´t, môj otec ma doma pokrstil s mamou ako svedkom. Nebudem hovoriť o žiadnom zázračnom vyliečení, pretože to nebol môj prípad.

Poviem ale o jednom momente, ležala som v posteli uprostred noci a nemohla zaspať, bolo mi strašne zle. Mala som vysušené v ústach, bola som vyčerpaná z nedostatku jedla (v tej dobe som už cca 2 týždne žila na mini porciách, doslova 2-3 sústa z každého chodu)....a hlavou mi behali myšlienky že chcem umrieť a podobne, prečo mi Boh nepomôže keď k nemu volám, prečo sa toto deje mne a podobne....vtedy mi napadla myšlienka Odovzdaj sa mi........nebol to hlas fyzický, bola to naozaj ako moja myšleinka, ale nie v tvare Odovzdaj sa MU, ale odovzdaj sa MI....nakoľko to bola len jedna z milióna ďalších vecí čo mi behali po rozume tak ...ale po chvíli mi znova napadlo Proste sa mi odovzdaj....................no ja som ďalej ležala a bojovala so svojimi problémami. No po pár minútach sa priznám, proste som rezignovala, bolo mi jedno aj keby som mala do rána umrieť (áno, bolo mi tak zle že v tej chvíli som to brala ako reálnu možnos´t, aj keď teraz mi to príde ako nezmysel) a tak som povedala Bohu- tak dobre bože, ja sa ti odovzdávam, verím že sa o mňa postaráš....bol to iba taký povzdych, ale myslela som to fakt úprimne. Naozaj úprimne mi bolo jedno, čo sa so mnou v tej chvíli stane. A naraz nastalo také podivné ticho, otvorila som oči a zistila že v celej ulici vyhodilo elektriku. V tej chvíli mi prebehol mráz po chrbte. Chvíľu som sedela v tom úplnom tichu a tme na posteli, ptom elektrika naskočila a ja som si ľahla.Naozaj zarazená som ležala a rozmýšľala, či naozaj to môže by´t znamením od Boha. Vtedy som si spomenula, že moja mamina keď bola mladá a tiež neveriaca, raz sa tak modlila na školskom internáte že Bože, ak naozaj si tak mi daj nejaké znamenie, a vtedy na celom internáte vyhodilo eektriku. Preto mi prirodzene napadlo, že to považujem za znamenie len preto ,že som o neičom takom počula od mamy. ALe aj napriek tomu mi niečo vzadu v hlave nedalo, stále som rozmýšľala, naozaj mi Boh dal znamenie? Tak som len tak zašepkala, Bože ak toto bolo znamenie od teba tak ďakujem, a úplne v kľude som zaspala. Fakt, ani neviem ako, naraz celý ten nepokoj bol preč....

Poviem to rovno, v priebehu tých cca 2-3 týždňov, ktoré ubehli keď som chodila po doktoroch, pred tým než som sa dostala na psychiatriu, som sa naozaj začala o toto zaujímať, prakticky som upriamila celú svoju pozornosť na Boha. Priznám sa, moja najprimárnejšie túžba bolo uzdraviť sa, ale bola tam aj túžba byť spasená, nakoľko som chcela že ak mám naozaj umrieť, aby aspoň rodičia neumreli od žiaĺu. Aby vedeli, že som po smrti v poriadku.....No a jednoducho počas toho obdobia, dala som sa pokrstiť a prijala som Boha za svojho spasiteľa...

Znie to divne, ale naozaj to obdobie na psychiatrií bolo vďaka tomu iné, ako tie dva pobyty v nemocniciach na internom. Naraz som to nebrala tak tragicky, reálne som to brala ako možnosť pomáhať ľuďom. Čítala som rôzne názory ľudí na psychiatriu, že sú tam samí debili a napoleoni, ale chcem rovno povedať že to nie je pravda. Sú tam rôzni ľudia, rôzni naozaj nešťastní ľudia. A miesto toho, aby som sa modlila za seba, naraz mi Boh dal možnos´t modliť sa za iných. Dovtedy som sa zameriavala naozaj na seba, na svoje problémy. Ale naraz som videla ľudí s naozaj väčšími problémami ako ja, ktorí naozaj potrebovali pomoc v živote. Za tie 2 týždne čo som tam bola som mala možnos´t modli´t sa za 3 svoje spoluývajúce, a ďalších 2 ľudí z ostatných izieb. A každý deň som ďakovala Bohu za príležitosť niekomu pomôcť a prosila som ho, aby mi poslal niekoho ďalšieho, komu by som aspoň trochu mohla uľahčiť.

Najväčší rozdiel aj nastal v tom, ako som nazerala na svoju chorobu. Naraz to už nebolo niečo nepochopiteľné, neznesiteľné. Začala som to brať ako požehnanie.Dobre, poženanie je silné slovo, ale niečo čo nie je vyslovene zlé, dokonca ako niečo do dáva zmysel keď sa nad tým zamyslím. Znie to divne, ale až tak veľmi sa to nelíši od toho, čo tu radili iný ľudia vo fóre, aby ste svoj stav nebrali tak tragicky, že treba myslieť pozitívne a podobne. Začala som sa viac zaujímať o Božie slovo a vďaka tomu som si spomenula na svoj nerozvážny výrok kedysi, že sa obrátim až budem na smrteľnej posteli. A Boh mi toto "prianie" splnil, postavil ma do situácie kedy som naozaj bola konfrontovaná so svojou smrteľnosťou, faktom že NAOZAJ môžem zomrieť. A nakoľko som vďaka rodičom verila v peklo, dobre som vedela že tam skončím. Len keď mi niekto predtým povedal, že skončím v pekle tak som myskla plecom a povedla dobre, lebo ma to proste naozaj netrápilo.
Uvedomila som si, že Boh má pre každého nejakú cestu pripravenú, a toto bola tá moja. NIekto ju má ĺahkú, obráti sa bez problémov, niekto musí "dostať po papuli" ako ja, aby sa spamätal.

Dodnes mám problémy s prehĺtaním. Dokonca pár minút pred tým, ako som sa rozhodla zaregistrovať a napísať tento príspevok, jedla som jogurt s cereáliami ale tak, že keby tu bola skrytá kamera tak som hitom internetu. Momentálen mám stále to horšie obdobie, ale mne to nevadí. Vďaka ĺuďom na tomto fóre viem, že nie som sama, a že je šanca sa z toho dostať. Aj keď je tu možnosť že možno nie, že je to celoživotný boj, ale už ma to neuvádza do takých strašných depresií. Je pravda že sú chviľky keď to proste nezvládam a hovorím si- takto to bude už celý život?! Ale potom si uvedomím, že to nie je až také zlé. Veď predsa takmer normálne fungujem, chodím do práce... že to ide. Vždy sa tak zamejem ,že mi Boh dal do tela osteň aby som nespyšnela. Viem že väčišna ľudí to asi nevie, ale je to narážka na čas´t z Nového zákona, druhý list Korinťanom. Písal to apoštol Pavol, aj on povedal že mu bol daný do tela osteň aby sa nepovyšoval (kto by tomu neroumel, pravdepodobne aj on trpel nejakou chorobou, pravdepodobne mu spôsobovlaa bolesti, a prosil boha aby ho uzdravil, ale ten to neurobil), keby niekto chcel je to v 12 tej kapitole. Taktiež som pozeral film Joni, je to o žene menom Joni Eareckson Tada, je to žena ktorá ešte ako mladé dievča ochrnulo, kompletne. Po rehabilitácií jej ostala napoly funkčná iba jedna ruka. Celý život prežila na vozíčku, ale predsa s radosťou v srdci, lebo si uvedomila že radšej bude ži´t s Bohom hoci aj na vozíčku, ako zdravá a bez neho.

Všetko toto mi pomohlo si uvedomiť, že iba vďaka tejto svojej chorobe som prišla k Bohu, vďaka tomu som bola v tých nemocniciach a mohla sa modliť za toľkých ľudí (neveriecim to možno znie divne, ale to nepoznáte kým to nezažijete, tí ľudia a ich skutočná vďačnosť a radosť, že sa za nich mal kto pomodliť. Práve v tých nemocniciach boli ľudia, ktorí naozaj zúfalo potrebovali pomoc a povzbudenie, a j prostý fakt že sa za nich niekto cudzí pomodlil pre nich znamenalo nesmierne veľa), a dáva mi vďaka tomu sa učiť mnohým veciam. Uvedomujem si, aký zázrak je obyčajné prehltnutie. Uvedomujem si, aké nesmierne vzácne je zdravie. Vďaka chorobe každý deň poznávam a učím sa novým veciam, aký je rozdiel medzi vierou a vedením, toľko maličkostí vďaka mojej chorobe. A vďaka tomu, keď mi je ťažko a hovorím si- s týmto mám žiť celý život? Je to také vyčerápavajúce, ja už nevládzem, chcem aby to skončilo...Vtedy si poviem- možnože aj mne dal Boh osteň do tela. Ak mám takto žiť aj celý život tak nech, nie je to také strašné. Môžem ho žiť s Bohom Aspoń pochopím druhých ľudí, ľudí čo prežívajú naozajstné zúfalstvo a nikto im nerozumie, ľudí čo sú chorí a túžia po zdraví....nikdy by som takýmto ľuďom naozaj nerozumela keby mi Boh nedal prežiť to, čím som si prešla a stále prechádzam.

Toto je moje svedectvo, možno niekomu raz pomôže. Niekomu kto si tiež bude prechádzať niečim podobným, bude prežívať zúfalstvo a hľadať pomoc, niekoho kto mu bude rozumieť. Ktoroľvek to číta, nie si jediný, viacerí sme si tým prešli a sme dôkazom, že sa to jedného dňa zlepší- možno FYZICKY, možno PSYCHICKY, možno aj OBOJE, ale jedno je isté- vždy sa to zlepší

Držím všetkým palce a Pán s Vami

[Mario]

Ahoj ak by si sa chcela otom porozpravat tak mi kludne napis na emal marianmikco123@gmail.com