Prave nedavno som sa zacital do knihy od Karen Horneyovej-Neuroza a ludsky rast [http://www.martinus.sk/?uItem=5191]. Neviem, ci to vsetky knihy, ktore napise psychiater su take dobre (Scoot-Nevyslapanou cestou, Jak si lide hraji..), ale nad touto knihou som zosmutnel ako nad ziadnou doteraz. To akokeby som cital o sebe. Postupne ako ju citam ma tato kniha vyzlieka do naha, uz teraz mam len trenky:) Je to az neuveritelne ako vsetko detailne rozpisala do spiku kosti, uplne ma odhalila. Neostalo zo mna nic, vsetko je uz vypovedane a objasnene, take jasne, vsetko do seba zrazu tak zapada. Aky som hlupak. Hanbim sa za seba, tu zatienenost mysle. Z knihy mi tak vyplynulo, ze ak budem robit, konat, pravy opak toho "zleho", tak sa vyliecim. To sa mi vidi take jednoduche teraz. Na druhej strane sa mi zda, ze ak niekto nie je ani trochu neurotik, tak len tazko nieco v zivote dokaze:) - ano urazila ma ta kniha, nastrbilo to moju pychu (?)
[asi ano]
Poznam dvoch, ktori chceli byt rezisermi. Jeden z nich bol od pociatku iny ako ostatni, mozno aj preto sme si rozumeli. Je z rovnakej dediny ako ja. Ked som sa s nim stretol prvy krat, akoby sme sa poznali uz dlhe roky. Mal proste divny a scestny sen, chcel byt reziserom, ale realita tomu velmi neodpovedala, bol a je hanblivy, na pohlad vyzera neuroticky a nakoniec sa nejako kostrbato, ale predsa tam dosatal. Druhy mal dokonca este vecsie ambicie. Chcel byt filmovym reziserom. Predtym skoncil dopravnu skolu a ani nehodou ho to nebavilo. Ale on snad zil vo svete fantazie. A v reali nemal, ani kameru, ani fotak a z teorie o filme, dejin to ani nepovazoval ze treba cosi vediet. A predsa sa tam dostal. Videl sa tam, ako cvici, a robi velke filmy. A teraz sa to uz obidvom nezda az take ruzove byt reziserom
Aj napriek tomu, ze som neurotik, si myslim, ze clovek by sa mal v zivote pustat do veci, surovo povedane "na ktore nema", ale chce to proste robit:) Treba byt proste odvazny. Ano, neurotikom ako pisala horneyova sa zda, ze su vsemocni a vsetko dokazu. Sny by sa mali plnit. Nech su akekolvek, vyvieraju z cloveka. Je jedno, ci sen pochadza od tzv. zidealizovaneho ja, alebo skutocneho alebo neviem akeho ja. Sen je len jeden. Vobec nevadi, ze sa mi z 10 snov, splni mozno jeden a u zvysnych tvrdo narazim na realitu. No a co. Zivot je len jeden. Aj ked to teraz inak myslim..
Stve ma tiez na sebe jedna vec, ze asi nikdy v zivote ma nebude nic naozaj zaujimat, bavit, myslim nejake zamestnanie. A to ma mrzi. Raz mi jedna psychologicka povedela (ina nez povodna), ze je super, ak moja praca bude zaroven aj konickom ( v suvislosti s pocitacmi..). Nic som jej na to neodvetil, ale v hlbke duse som citil, ze je to proste naprd. Obdivujem ludi, ktori chodia do prace a bavi ich to. Este som do prace nechodil, ale viem, ze to bude zase len MUKA:)..stereotyp, honba za peniazmi, poctami, povysenim, proste na hovno, ..o nicom. Ano, stve ma ta "honba za slavou" ako pise Horneyova. Pretoze je nekonecna, a kym bude trvat ona, bude trvat aj moja neuroza.
Obdivujem tych nasich slovenskych vedcov, napr. aj v skole kde chodim, ako sa pysia titulmi a ze co vsetko vedia a pritom su uplne hovienka, nikto o nich nevie a ich nazor vo svete je nepodstatny a malo koho zaujima. Trapny slovacik. Na druhej strane tolko rokov studuju, snazia sa, a nic NOVE nepriniesli, len si nabaluju vrecka a pychu (a ze kto je potom neurotik ?:)). Tlacia sa ludom do zadku a potom zrazu z cista jasna...za 5 rokov su znich z nicoho nic Pani Profesori (je x takych pripadov, ale ako vzdy su aj vynimky). To je
honba za slavou. Skladaju si tituly a specialne certifikaty na kopku a ked pride na lamanie chleba..z vecsiny hovno z nich.
{mam na mysli hlavne na poli pocitacov, informatiky.}Ked som bol prvy-krat pri mori uplne ma nadchlo. Plaval som tam ako o zivot, hral som sa tam ako male decko, bol som neskonale stastny, keby som sa mohol zivit plavanim a hranim sa v mori - hmm...to by bola dobra praca
- chapete, co tym chcem povedat ? Ze zamestnavatelia zamestnavaju ludi na tie "
ZLE a NEPRIJEMNE" veci, a za tie vas platia, nie za prijemne veci. Tie prijemne veci robia Oni
. A je uz len silou ludskeho ducha si tie zle a neprijemne veci najako zidealizovat a zvyknut si na nich - ale to uz nie ste tym padom
VY - vase prave
JA - to je zase len nejaky
'Martin - poslusny zamestnanec' ...nie ja.
Pre mna, pre chorecho, aj keby som dosiahol to, co by som chcel a povazoval za "dobre" ak tak by som nebol spokojny. Aj teraz studujem na vyske, neviem sa dockat kedy ju skoncim, ale to stastie ktore po skonceni zazijem, bude trvat len 3 dni (kazda sranda trva 3 dni:)).
A zase budem tam, kde som bol. - a ano, preto sa nenavidim. Musim asi padnut na uplne DNO, aby som zistil aky som ko...
Najradsej by som spoznaval svet, chodil do roznych kutov sveta, cital zaujimave knihy - proste nerobil NIC a mal dost penazi - proste sloboda - a nie furt ze " tamto TREBA, toto MUSIS urobit a ze hento
by si MAL"
- preboha a kto by to nechcel? (a pokial toto existuje, ludia nikdy nebudu spokojni) - viem, ze existuje nieco take ako Psychologia prace, tam clovek ziska urcitu hodnotu, ze je potrebny a tak..ale aj tak kopa ludi sa najviac stresuje v robote, nadavaju na nizke platy, vztahy ...a v podstate su aj radi ze tam chodia, lebo inu moznost nemaju a citia ze aspon za daco stoja.
Nie je umenie, chodit do roboty a zarobit, to dokaze kazdy hlupak, ale nechodit do roboty a mat peniaze..to je nieco
Nie je umenie ucit sa a skoncit skolu, ale neucit sa a skoncit ju
Clovek 30% zivota prespi, 50% robi to co nechce, ale musi a zvysnych 20% je jeho skutocne jaaa.
Co sa skoly tyka to je jasne, kopa ludi studuje na vyske, ale koho to skutocne zaujima a bavi ? Z nasej skupiny kde studujem len asi troch. Z celej fakulty nejakych 20% a to som velkorysy. A z tych 20% sa to po 1. a 2. rocniku zredukuje na 13% - proste vecsina je UPLNE znechutena, a to je realita, denne to vidim. Nikoho to nezaujima vsade ide len o
sex, peniaze a moc. To ostatne su sracky.
Niekto je v skole spravodlivy, uci sa a vsetko, a vyleti zo skoly, iny to flaka a vsetko v pohode..to je notoricky znama realita na slovenskych vysokych skolach.
Ano, chcel by som carovny prutik a nech sa vsetko deje samo od seba. Uznavam a je mi to jasne, ze bez systematickeho ucenia neurobim skusku v skole. Nikto sa ju za mna nenauci, a niesom ziadna vynimka, ktorej by to malo akosi prejst. Ale zda sa mi to vsetko take marnive. Nemozem si pomoct. Od mala som, az taky nebol. Snazil som sa, vselico som robil a az neviem presne kedy sa to vo mne zlomilo, videl som to akosi blede. To, co som robil, nebolo proste efektivne, vela sil vyslo na zmar..z toho asi vyplynulo to, ze ono sa netreba zase, az tak v zivote snazit, pretoze su iny, ktori robia menej a su na tom lepsie ako ja, ktory sa trapim..a zbytocne. Ale to je chybne myslenie..jasne.
Uplne som sa napravil, prisaham Bohu, som iny clovek.
[zase som na zaciatku, ale aspon trocha som sa tymto clankom ucicikal
]
Neurotici budujú vzdušné zámky, psychotici v nich bývajú, psychiatri vyberajú nájomné a psychopati rozbíjajú okná. (A.Hull) 
Kazdy den musim prezit tak, aby mal zmysel a pod jeho zmyslom si predstavujem urcitu intelektualnu cinnost. Ide o strateny cas. Stale, ked som napr. niekde v bare (i ked tam malo kedy chodim), cas straveny tam, vnimam ako "strateny cas", ze "kolko by som mohol urobit, keby som nebol v bare". Radsej idem do kniznice, kde si sadnem vezmem hocaku prvu knizku, ktoru vytiahnem z regala a dumem. Napoly o tom, co citam a o tom, co ine by som mal robit. Nerad idem velmi do hlbky veci, skor do sirky. Ked som medzi ludmi, zaradim si ich podla osobnosti a prejavu do urciteho sufliku v hlave. Po dlhsom case tie sufliky zamknem a klucov sa zbavim. Neznasam stastnych a extrovertnych ludi. Robia na mna zly dojem..su pre mna implicitne falosny, taky blby proste. Ale podvedome by som chcel byt ako Oni. Som uzkostny typ, samotar. Viem, co vsetko by som mal robit, ale nerobim to. Nedokazem sa len tak flakat po baroch, je to nezodpovedne. Chcel by som byt taky, ktory dokaze flamovat 3 dni, a potom sa uplne bez problemov "prepne", a zacne normal fungovat. Ibaze niesom taky, vo vsetkom musim mat poriadok a kontrolu. Relaxacne techniky ovladam, beriem slabsie AD, ktore eliminuju uzkostne prejavy (skor vegetativne a pod.) na minimum. Ale stale som to len ja. Lieky dokazu pomoct, ale nedokazu vyliecit ludi zo samych seba. Za psychologickou (zameranou na KBT) som pravidelne chodil na terapie asi pol roka. Tyrala ma tam ako sa psa a v podstate sa nic nezmenilo. Mozno asi preto, lebo som jej vela veci nepovedal. Hovoril som jej len tie dobre veci. 
