Mam 29 rokov a zivot ak sa to da tak nazvat je pre mna skor zivorenie.Mam pracu ktora ma totalne nebavi ale to by sa dalo nejako vydrzat horsie je ze som osamely nemam takmer ziadnych priatelov o vztahu ani nehovoriac to je kapitola sama o sebe.Dost som tym trpel uvazoval som ci niesom nejaky prekliaty alebo co
Minuly rok na silvestra ked som bol opat sam doma sa to vyhrotilo tak ze som sa uplne polozil skoncil som u psychiatra.Ten prvy (doktorka)mi drzala kazen ze na mne nic nenormalne nevidi a robotu by som si mal v dnesnej dobe vazit 
(siel som tam v pracovny den po asi tretej neprespatej noci ked som sa uz ozaj bol na dne.)Takze bola so mnou hotova asi za 5 minut a z receptom na antidepresiva som siel prec.Povedal som si ze to skusim s psychologom tak som ho teda vyhladal ale opat to nemalo ziadny efekt riesili sme tam co a ako napisat do zoznamovacieho inzeratu alebo ako napisat motivacny list pre potencialneho zamestanavatela.Cize asi po desiatom sedeni (podotykam ze ma to stalo 20e/h)som si povedal ze tudy cesta nevede a prestal som k nej chodit.Ale aspon mi pani psychologicka poskytla "prvu pomoc"lebo to so mnou uz bolo fakt na mašlu,sprvoti sa mi naozaj ulavilo!Antidepresiva som vysadil taktiez (asi po stvormesacnej liecbe)pretoze mi skor skodili ako pomahali a aj preto ze som zacal robit nocne smeny a nevedel ci ich mozem uzit vecer pred pracou alebo rano po praci(normalne sa uzivaju vecer pred spanim).Konzultoval som to s pani psychiatrickou ta mi poradila ze ich mam na tyzden vysadit ked mam tie nocne a potom opat pokracovat 
Tak som ich teda smaril do kosa a odvtedy nemam problem so spankom Takze som zahajil samoliecbu a patral som po tom v com je asi problem a zistil som ze vo mne
Dosiel som k pojmu "socialna maladaptacia" a dost to na mna sedi.Problem je v tom ze sa divam na ludi cez cierne okuliare som podozrievavy,nikomu neverim ak mi niekto neodpise na smsku hned mazem cislo s tym ze ten dotycneho uz nezaujimam.V zoznamovacich inzeratoch sa len stazujem na pracu na zivot atd..A ten negativizmus vo mne clovek vyciti.Vo vsetkych zenach vidim uz dopredu len zle bestie ktore ma len vyuziju, oklamu atd.Pravdupovediac keby mne niekto napisal taky mail plny ponosov tiez by som sa nanho vykaslal.Podla mna toto vsetko ma korene v detstve, nasi sa skoro rozviedli vyrastali sme so sestrou len s matkou ktora nam davala na javo kto sme.("Ste len hovna co som vysrala" to su jej slova) ale mali sme co jest kde byvat toto vsetko bolo v poriadku podla mna to vsak bolo len s povinnosti.Otec ten sa o mna nestaral raz za dva tyzdne sa u nas zastavil dal mi dvacku a to bolo vsetko nikdy ziaden spolocny vylet nic.Rodicov si clovek nevyberie ale na nikoho sa nehnevam aj ked si myslim ze ako rodicia totalne zlyhali.
To uz riesit nechcem chcel by som riesit teraz seba pripadne najst niekoho kto sa s niecim takym popasoval uspesne ako to dosiahol, ci sa s tym este da nieco robit. Mam sto chuti to tu uz zabalit ale asi by som na to nenasiel odvahu a potom, myslim si, aj prazdny zivot je lepsi ako ziadny.
Vdaka za pozornost.
