Otec je alkoholik

[majky]

Ahojte, zaraďujem túto tému sem, do Sebavedomia, aj keď si nie som istý, či je to správne, no sebavedomie je to, čo u mňa trpí najviac. Aby som zbytočne nenaťahoval, keďže to asi aj tak nikoho nezaujíma, tak v skratke popíšem svoj život. Mám 17 rokov, chodím na gymnázium. Mám dve sestry, oboch rodičov. Mama je výborný človek, robí pre nás všetko. Môj otec má už vyše 50 rokov, pravidelne je opitý a začať deň štamperlíkom je už zvyk. Som presvedčený, že je psychicky chorý - seba považuje za mimoriadne jedinečnú a úspešnú osobnosť (to sa prejavuje hlavne tým, že vám stále dáva najavo, slovne, že ste nuly, a nikdy nedokážete v živote to, čo dokázal on), považuje sa za fyzicky najvzdatnejšiu osobnosť doma, alebo aj v partii, neprizná si akúkoľvek chybu (hlavne vo večerných hodinách má vo zvyku vás dotiahnúť do kuchyne, pod hrozbou násilia, kde vám dá prednášku o tom, ako by ste mali niečo robiť so sebou, lebo neprežijete, a v dvadsiatke sa vám prepadne kostra, a máte sa pozrieť na jeho príklad - ako je fyzicky vzdatný vo svojom veku. Na fakte, že pravidelne cvičíte a trávite niekoľko hodín týždenne v posilňovni nezojde. Aj keď popravde to do istej miery robím kvôli tomu, že ma dostal do stavu mysle, kedy tam chodím iba kvôli tomu, aby som mu dokázal že nemá pravdu, čo je tiež choré, priznávam). Pravidelne za vami cez deň chodí, iba aby skontroloval, čo robíte. Vždy zanechá nejakú poznámku, ktorá zabolí. To, že ste debil, *(cenzúra)*, magor a idiot, ste si zvykli, však to počujete párkrát denne. To platí pre všetkých, najviac si však vybíja svoju "zlosť?" na mne a mame. Áno, aj fyzicky. Bitky už nie sú tak časté, ako keď som bol mladší, no aj tak sa stalo, že ma pred školou prefackal. Proste ráno vstal, ja som sa obliekal v izbe, prišiel a vyfackal ma. Asi by aj pokračoval, keby ho neoddelila mama.

Rozvod neraďte, aj keď môj otec peniaze má, neprispieva do domácnosti, a pravidelne tieto peniaze rozdáva ľudom, vraj ako pôžičky, ktoré mu aj tak málokto spláca, ale aj o tom počúvate stále pri večeri. Uf, zabudol som spomenúť, že finančne podporuje rodinu svojho zosnulého brata, zatiaľ čo na chode našej domácnosti sa finančne nepodieľa. Všetko funguje na mame a jej zamestnaní, rozvod preto je možný, ale mama to neurobí kvôli strachu, z finančnej situácie a aj kvôli tomu, že ju už tiež dostal do stavu, kedy si myslí, že bez neho sa nedá žiť a všetci zahynieme. Rozmýšľam asi takým smerom, že keď dovŕšim 18 rokov, odsťahujem sa ku kamarátovi (ktorý teraz býva sám) a podám na súd žiadosť o výživné. Pretože v našej domácnosti sa nedá reálne žiť a ešte aj nedajbože študovať. Z otcovho správania vyhotovujem audio a video nahrávky, pretože už teraz vidím, ako sa rodina bude báť ísť na súd a mňa otec vysmeje. Uvažujem aj nad podaním žiadosti o zbavenie svojprávnosti, pretože ak pôjde týmto tempom, rozfláka celý rodinný majetok. Už nie je pri zmysloch.

Ale problém je aktuálny. Za tie roky som stratil akúkoľvek sebadôveru a sebavedomie. Sú momenty, kedy sa nenávidím. Boli momenty, kedy som chcel spáchať samovraždu, to už je našťastie za mnou, také konanie je iracionálne a nie len že nič nevyrieši, ale ešte ma aj bude stáť život. Ten kvôli jednému chorému alkoholikovi neobetujem. Cítim sa osamelo, dlho som mal problém začleniť sa do spoločnosti, aj keď vďaka dobrým kamarátom som to zvládol, aj keď o mojich problémoch nevedia. Mám pocit, že moja mladosť už zomrela (nie som púšťaný na žiadne akcie, otec zakazuje, potom stále iba so smútkom počúvam všetky tie zážitky, ale zvykol som si). Z môjho života odišlo všetko šťastie, zasmejem sa na vtipne, no vnútri som zničený. Nič ma nepoteší. Nemá prečo. Rozmýšľam, že začnem navštevovať psychológa, aj keď sa bojím (môžem bez vedomia rodičov, koľko ma to bude stáť, nechcem aby to potom riešil s úradmi a podobne).

Asi som sa chcel iba vyrozprávať, možno mi na to aj niekto niečo napíše. Ďakujem