nemám sa rada

[vanduo]

Už nie som mladá a som asi dosť patologická bytosť. Myslím, že mám čosi ako sociálnu fóbiu, nizke sebavedomie, strach z mužov. No mala som pocit, že som sa s tým dokázala vyrovnať. Inak som pozitívny a tolerantný človek, kedysi som mala strach z komunikácie s cudzími ľuďmi, no už je to v celkom poriadku. Ľudia ma berú dobre, som človek, čo sa nebojí povedať si svoje názory, je mi v podstate dosť jedno, čo si o mne kto myslí, som pokojná. Ale ako som sa presvedčila, je to na povrchu, ale všetky problémy, ktoré mi komplikovali mladosť, vo mne niekde sú. Zoznámila som sa s mladým mužom, ktorý mi je nesmierne sympatický, mám ho rada a záleží mi na ňom. Je úspešný, obľúbený. Prejavovala som mu svoj obdiv v súvislosti s jeho prácou. Po čase som si všimla, že tie sympatie sú obojstranné. Ale neriešila som to. Bola som iba rada, o nič mi nešlo. No napokon sa chlapec snažil ku mne viac priblížiť, proste iba priateľsky, bol milý, otvorený, chcel sa so mnou stretnúť, ale som to odmietla. Napriek tomu mal so mnou trpezlivosť, písal mi, bol veľmi milý, príjemný. Najprv som bola proste šťastná. No potom ma prepadla panika. Pocit, že to nie je možné, aby si ma akokoľvek všimol takú aká som. Že je to len preto, že ma nepozná, že si myslí, že som lepšia, že mu nejako môžem pomôcť. Začala som mu dávať najavo, že som obyčajný človek, ktorý denne bojuje so životom, pričom, ale som ho ubezpečovala o maličkostiach, v ktorých mu môžem pomôcť, často hlúpo, pričom on ma ale o nič nežiadal a ani som nemala na to dôvod myslieť si niečo také. Vie sa o seba postarať oveľa lepšie ako ja. Proste som sa bála, že ho sklamem, na druhej strane som ho nechcela stratiť. Keď ma ten stres prešiel, uvedomila som si, ako hlúpo som sa správala, v podstate som ho svojou nedôverou urážala. Náš vzťah sa zmenil. Prestal mi písať. Je ku mne milý, ale vidím tú zmenu. Kým predtým bolo vidieť, že je úprimne rád, že ma vidí, teraz je to už len také - no čo už s Tebou? Milý, slušný, ale viem, že som ho sklamala, cítim to . Je mi to strašne ľúto, už asi mesiac som smutná, neviem sa s tým zmieriť. Viem, že to už nevrátim späť. Ani neviem, čo s tým, či to nechať proste tak a vziať to, že mám, čo si zaslúžim, alebo sa mu to pokúsiť vysvetliť, no neviem, či by to pochopil. Neviem ho nemať rada. Naopak, čím viac ho poznám, tým viac ho obdivujem a mám rada, záleží mi na ňom. No na druhej strane ja som pre neho bezvýznamný človek. Zdôrazňujem, že je medzi nami veľký vekový rozdiel a nejde o iný vzťah ako o priateľský, alebo skôr ani to nie, bolo to kdesi na začiatku priateľstva, no pokazila som to. Viem, že problém je v tom, že hoci ja považujem za normálne voči iným prejavovať nejaké pozitívne city a je mi samozrejmé, že ich prijmú, ja sama spätne s tým mám problém. Myslím si, že si nič nezaslúžim. No po tomto ten problém riešiť neviem už vôbec, pretože sa neznášam. Moje sebavedomie zase iba spadlo a musím sa pozbierať nejako ja sama a začať odznova, čo bude ťažké. A ten vzťah - to neviem, asi sa musím zmieriť s prehrou na tomto poli. A nie je mi to jedno.