Great Expectations

[JoAnna]

Dobrý deň,
mám 17 rokov a rodičia odomňa odmalička očakávajú, že budem vo všetkom najlepšia. Očakávajú to odomňa viac ako to od seba očakávam ja sama, pretože, pochopiteľne, niečo také nie je možné. Teda aspoň v mojom prípade. Ľudia ma poznajú ako "biflošku" a jednotkárku. Proste ak je z písomky v triede jediná jednotka, tak sa očakáva, že ju mám ja. Horšie je, ak to tak niekedy nie je. Vtedy nastupujú uštipačné poznámky mojich spolužiakov, tváriacich sa, že neviedia pochopiť ako som mohla takto zlyhať. U mňa nastáva pocit depresie a menejcennosti a úbudku sebavedomia. Uvedomujem si však, že takto sa žiť nedá, ale častokrát sa už viním aj za veci, za ktoré v skutočnosti nemôžem. Uvedomujem si tiež, že by som si to tak nemala brať, lenže keď takto fungujem odmala, veľmi ťažko sa z toho dostáva. Vedel by v tomto niekto poradiť?

[zuna86]

Ahoj. Ja som tiez patrila medzi tych, ktori mali same jednotky a bola som povazovana za biflosku. Co sa tyka tych rodicov, su veci, ktore nie su v nasej moci, a ktore bohuzial nemozeme zmenit a jednou z nich su aj nasi rodicia. Mna vykopli z prvej vysky uz po prvom semestri a moja mama to velmi zle niesla, lebo dovtedy som bola premiantka triedy a ten pocit sklamania samej zo seba.........Dolezite je uvedomit si, co ocakavas sama od seba. Co chces od svojho zivota ty a tym sa riadit. prvym clovekom, ktory ta musi docenit musis byt len ty sama. Neuspechy su sucastou zivota, nikto, nikto koho poznam (a to mam 25 rokov) neprezil zivot plny samych uspechov a nie su ti ludia kvoli tomu povazovani za looserov. Ber to tak, ked sa aj horsie podari, kolko krat sa ale dobre podarilo? Ono aj u mna sa to tak bralo, ze ked bol uspech, bola to samozrejmost, ale neuspech bol nepripustny. Moja rada je, ak sa ti podari nieco, hoci len dostat jednotku (pre niektorych ludi je to nahodou vyhra vzdy na to pametaj) pochval sa za to, aka si sikovna a dobra Spoluziaci maju ustipacne poznamky, lebo ti aj kusok zavidia (kolko z nich by xcelo take dobre znamky), aj oni maju mozno rodicov, ktori ich mozno hresia za znamky, kazdy preziva svoj zivot a svoje trapenia, taketo veci si nesmies brat k srdcu. Ja som dnes studentkou genetiky a idem na doktorantske studium na Karlovu Univerzitu, to ze ma vykopli z architektury si uz pametam hadam len ja. Tvoji rodica (dufam) su ludia, ktori ta lubia a ak aj xcu od teba vela a netoleruju ti nijaky mensi preslap, tak to musis odfiltrovat, ono rodicia to niekedy viac prezivaju nez je treba, v konecnom dosledku aj oni su len ludia a ucia sa, ako vychovat deti, mozno, ak sa na to citis a ak si myslis, ze by boli ochotni ta pocuvat by nebolo od veci sa s nimi o tom porozpravat, kludne pokojne, premysliet si, co im chces povedat a vyjadrit ako sa citis, ked na teba tak tlacia a mozno by nebolo od veci povedat, ze sa neucis pre nich ale sama pre seba a pre svoje dobro a preto ze hlavne xces!!!!!!

[JoAnna]

Ďakujem pekne za reply ) Blahoželám ku genetike a Karlovej. Chystám sa tam teraz na prijímačky.
Rodičia sú v tomto smere celkom v pohode, mňa v podstate štve, že od mladšieho brata neočakávajú ani z ďaleka toľko. Ak mi niečo nevýjde neberú to tragicky, teda aspoň sa tak snažia tváriť, to len ja mám v sebe ten pocit, že som ich sklamala. Ide o to, že čakajú, že mi veci výjdu (lebo som ich na to počas môjho školskéo života navykla) a podporujú ma a ja mám potom ešte väčší strach, že "čo ak". Nemám ich totiž v čom inom potešiť. Odmala som dobrá len v škole a známkach, preto to beriem ako svoju doménu. Chcem ísť na medicínu a preto viem, že takéto prehry sa musím naučiť zvládať hlavne ja sama Ďakujem ešte raz.