neviem kam sa to až dostalo

[Charlotte]

Začnem asi od začiatku a napíšem celý môj život. Keď som mala 7 rokov moji rodičia sa rozviedli. Veľa si na detstvo nepamätám iba na to ako môj otec bil moju matku. To bol vlastne dôvod prečo sa rozviedli. Pamätám si to lebo som pri tom bola. Následne sme sa s mojou sestrou(mentálne postihnutou) a mojou matkou presťahovali ku starkému. Tam sme spolu žili a od vtedy sa kládol na mňa veľký tlak že to budem JA kto sa postará o sestru keď sa mame niečo stane. Prešlo pár rokov a konečne mame dali pôžičku a my sme sa mohli presťahovať do vlastného bytu. Vtedy som si myslela že od tej chvíle bude všetko iné. Ale nie moja matka si našla priateľa. Človek by si pomyslel že by na tom nebolo nič zlého, ale ja som bola ešte stále malá a moja matka sa podľa mňa nezachovala fér. Nikdy sa ma neopýtala či sa mi páči, či mi nebude vadiť keď k nám príde?? Nie, on len jedného dňa neodišiel. Prišlo mi to neskutočne nefér. A tu to všetko začalo. Od tej doby môj vzťah z matkou nebol najlepší. Vždy sme sa len hádali. Vždy dávala prednosť jemu a mojej sestre. Nevšimla si dokonca ani to že ma v škole šikanovali a ja moje správanie sa zmenilo. Šikana. Ďalšia vec, ktorá mi poznačila život. Spolužiaci ma šikanovali za môj vzľad. Trvalo to dva roky a so mnou sa nikto nerozprával. To bolo prvý krát čo som pomyslela na samovraždu. Myšlienky od samovraždy som potlačila vďaka Zuš-ke. Základnú školu som ukončila a začala som chodiť na strednú a bývať na internáte. Už to ma každý posudzovať za môj vzľad(nechcem napísať čo na mne pretože šikana na ZŠ ma neskutočne poznačila a doteraz sa s tým neviem vyrovnať). Našla som si veľmi dobrú kamarátku a teraz tretí rok môjho štúdia a my sme sa dali spolu na izbu na internáte. Konečne som si myslela že na izbe budem šťastná ale niečo sa pokazilo. Ani neviem čo. Od začiatku bola ku mne odmeraná a ja som bola z toho zúfalá. Preto som sa jej ja ospravedlnila aj keď som nevedela čo som vlastne urobila. Chvíľu bola všetko super( samozrejme nemôžeme rátať moje hádky z matkou). Išli sme spolu na chatu osláviť jej narodeniny, a keď sme sa vrátili vtedy sa to všetko pokazilo. Neviem prečo ale z minúty na minútu ma začala ignorovať. Pre mňa ako človeka ktorému som verila a dôverivovala to bolo zdrcujúce. Preplákávam celé dni. Mávam depresie nič ma nebaví čo som predtým milovala. Už niekoľko krát aom odvtedy sa rezala. A stále mám myšlienky na samovraždu. Nemám sa komu zdvôveriť. Stratila som priateľov. Doma som ako medzi dvoma kameňmi. Moja matka mi stále pripomína čo sa odohrávalo keď som bola malá. A ostatný ľudia ma zase len posudzujú za vzľad, a pritom si ani neuvedomujú ako mi to veľmi ubližuje...

[azur]

Ahoj.
Charlotte napíš mi.
daemonic7@azet.sk

[Charlotte]

Ahoj, nechcem písať na email aby sa neprezradila moje identita

[didiana7]

Ahoj charlote, tiež som bola v škole šikanovaná a nikdy som nemala šťastie na priateľky takze som vždy bola taká trochu samotárka, tiež som veľa krát myslela na samovraždu lebo doma sa len hádali....viem ako sa cítiš ak si chceš so mnou popísať na maili tak povedz pošlem ti do do správy tuto na stránke.