Moje rozhodnutie ukončiť svoj život a vyskočiť z okna.

[srnka77]

Stalo sa to pred rokom a jedným mesiacom, 6.1.2016. Opakovaný pohľad z okna mi hovoril, že výšku z piateho poschodia nemôžem prežiť. Chcelo to len odvážiť sa, vyliezť na parapetu a skočiť. Na parapetu som aj vyliezla, ale keď som sa pozrela dole, nedokázala som zoskočiť, zdalo sa mi to nemožné. Vrátila som sa naspäť do izby, sadla si na posteľ a rozmýšlala... Myslela som na svoju prácu v hoteli, kde som robila chyžnú. Veď čo je to za kariéru, keď mám 31 rokov, pracujem ako chyžná, som sama bez priateľa a nemám ani žiadne kamarátky. Chyžnú môže robiť predsa každý, stačí na to základná škola....S takýmito myšlienkami v hlave som si stále opakovala, že nikomu by nevadilo, keby som tu nebola, keby som zomrela, lebo som len hlúpa chyžná, ktorú nikto nepotrebuje a nič v živote nedosiahla. Vyšla som znovu na parapetu a povedala si, že ja to jednoducho mám spraviť, lebo som hlúpa, nepotrebná a zbytočná. A hlúpi ľudia by tu nemali zavadzať...Len tu kazia tento svet. Zavrela som oči a skočila som dole do neznáma. Verila som, že toto je koniec. Ale nebol. Zo sestrinho rozprávania viem, že dole ma našiel pán, ktorý bol venčiť psa a zavolal záchranku. Kým prišla záchranka bolo pri mne viacero žien zo sídliska, jedna mi doniesla dokonca aj deku, aby mi nebola zima. Vraj som niečo rozprávala, ale na to si nespomínam. Spomínam si až na nemocnicu na mamu, ktorá plakala, že prečo som to urobila... Ja som to prežila. Ako je to možné? Chcela som zomrieť a nebyť druhým na príťaž...Ležala som na ÁRE, napojená na hadičky, zavedený som mala katéter. Po týždni na ÁRE ma presunuli na traumatológiu, ležala som tam 3 týždne. Každý deň prišiel niekto z rodiny za mnou na návštevu. Začiatkom februára ma previezli do zariadenia pre dlhodobo chorých, kde som pobudla ďalšie 3 týždne. Svoju samovraždu som prežila... Dnes keď na to myslím z odstupom roka, nemôžem povedať, žeby som bola šťastná, že som to prežila. Mala som operované brucho, chrbticu, stehno, ľavé koleno, panvu,pravú pätu a členky na oboch nohách. V obidvoch chodidlách mám dézy. Práve operácie chodidiel spôsobili, že už nie som schopná bežať ani skákať, nedokážem si čupnúť. Prstami na nohách nehýbem. Chcela by som vrátiť čas späť do obdobia keď som bola zdravá žena, mohla som si ísť zabehať alebo zaskákať jumping na trampolínkach...Žiaľ nejde to. Vyrovnať sa s tým nedá tak ľahko. Neviem či sa stým vôbec niekedy zmierim. Stal sa zo mňa mrzák. Som odkázaná na barle. Ak týmito riadkami môžem niekomu pomôcť, budem rada. Chcela by som všetkým odkázať, aby si vážili svoje zdravie a to, že môžu chodiť, behať, skákať, korčuľovať, hrať futbal, blázniť sa....Ja to už dnes nemôžem. Neodporúčam tento spôsob samovraždy, lebo ako vidíte, môžete to prežiť a trvalými následkami...

[Dasa]

Chyzne zarabaju v zahranici dobre, robia to aj vysokoskolacky a velmi inteligentni sikovni ludia. A nie, kazdy nemoze robit ako chyzná ver tomu, aj keby chcel!. Ja neviem ci to je vymyslene, ale super ze si tu dalej stastie to je.