Dobrý deň,
skúsim opísať "svoj problém" v skratke. Vadí mi priateľove chovanie.Sme spolu 4 roky,nežijeme spolu.On má 52 a ja 36.Vadí mi konkrétne jeho spôsob komunikácie s ľuďmi.Nakoľko aj on pracuje v oblasti kde bez výrečnosti nemôže uspieť,do istej miery to tolerujem.príklad- sme v obchode v jednom ,druhom....a všade má ix otázok na predavačky aj keď nenakupuje.Zdraví sa im, aj keď sú na predajnej ploche viaceré,myslím že chce pútať pozornosť.Napr.second hand.Niečo si vyberie a následne hneď ide za obsluhou za pokladňou si to odložiť.Tam prehodí pár slov,pokiaľ ja si vyberám svoje.Potom si zas niečo skúša a prezerá sa v zrkadle dosť dlho,a všíma si kto ho pozoruje.Zbadá predavačku ktorá tam nebola a snaží sa pozdraviť.Ke´d som sa to snažila vydiskutovať, povedal mi že som žiarlivka.A že je zákazníkom a tak má právo klásť ix otázok.
Ďalší "problém" ktorý ma trápi je, že nechápe že mi vadí, ak sme niekde trebarz v prírode, a objaví sa akýkoľvek človek,muž,žena,...skoro vždy sa pristaví a musí niečo komentovať alebo sa pýtať.Mňa to veľmi rozlaďuje a mám pocit,že okrem sexu nám to už v ničom neklape.Na moje pripomienky že m to vadí, len stručne okomentuje, že je aký je.
Zvažujem rozchod, čo asi bude najlepšie riešenie.Myslím totiž, že jeden z nás v poriadku po psych.stránke nie je.On tvrdí že ja, a ja si myslím že asi začína mať pravdu.
Skúste sa mi prosím k tomuto vyjadriť, či je šanca takýto vzťah pestovať, ak vzájomne nedokážeme naplniť svoje predstavy o spol.kontakte s inými ľuďmi.A zároveň, či je chovanie nás oboch po psych. stránke v poriadku.
ďakujem.