deti a vzťah k novej partnerke ich otca

[klarika]

Dobrý deň, chcem Vás poprosiť o radu, ktorá sa týka detí môjho súčasného partnera z jeho predošlého vzťahu ....
So súčasným partnerom sa poznáme 3 roky, pred rokom odišiel od manželky. Má dve malé deti (6 a 9), no nie je ešte rozvedený, rozvod sa odkladá kvôli nepríjemnostiam pre oboch manželov a hlavne kvôli deťom, aby nezažili traumu.
V jednej domácnosti ešte nežijeme, bývame spolu z času na čas, pretože si často berie deti k sebe a deti o mne ešte nevedia. Pri odchode môjho priateľa od manželky totiž uzavreli dohodu, že sa s novou manželovou priatelkou nebudú dva roky stýkať. Chcú aby si v prvom štádiu pomaly zvykli na to, že ich tatino s nimi už nebýva a že si ich v stanovených dňoch berie k sebe. A v tomto štádiu by som asi nemala "prekážať" ja. Zároveň im chce dať istotu že hoci s nimi nebýva, je stále zodpovedný otec na ktorého sa môžu kedykoľvek spoľahnúť... vodí ich do školy, berie na výlety, príde vždy keď ho potrebujú...a zabezpečuje ich finančne. Je naozaj i napriek všetkému vynikajúcim otcom. Poznanie ich detí, že otec má inú ženu vo svojom živote obaja rodičia odďaľujú, aby to ich deti neranilo a hlavne asi nevedia ako im to povedať... Obaja rodičia sú zodpovední a dostatočne inteligentní na to aby deti nezaťahovali do riešenia svojich problémov. Ja mám jeho deti veľmi rada, hoci som bola s nimi ďaleko predtým ako odišiel z domu a odvtedy som s nimi nepriamo v kontakte, tj cez malé pozornosti...no so mnou si to do súvisu nedávajú. Deti rastú a chápu čoraz viac...a začínam mať strach...Čo ak sa o všetkom dozvedia od tretej neprajnej osoby, čo ak im to ublíži natoľko že budovanie nášho vzťahu bude veľmi ťažké ? Nebude to mať dopad na ich psychiku..a potom škola, vzťah k obom rodičom?
Chcem sa spýtať...je správne čakať tak dlho? Nebude to s ich pribúdajucim vekom pre nich o to ťažšie, pretože budú chápať viac vzťahové veci a budu si ťažšie zvykať a zároveň budú ťažšie prijímať i mňa?
Chápem okolnosti i požiadavky mojho partnera i jeho manželky,no zároveň mám obavy a neviem posúdiť aká dlhá doba je správna na to, aby boli deti pripravené a ochotné prijať nové fakty a nového človeka v ich blízkosti. Viem že to závisí od postoja oboch rodičov i od zainteresovaných ľudí, no najmä od veku detí.
Je to zároveň škoda a oberanie ich o mnoho spoločných zážitkov, výletov... a takisto to narúša náš vzťah s mojim partnerom (ich otcom) pretože nemôžme žiť v jednej domácnosti a deti nás vlastne delia. Veľmi rada by som ich aj ja mala pri sebe a bola im kamarátkou, aj keď viem že to nebude tak jednoduché... Ten rok ešte nejak vydržím ak je to nutné, hoci je to ťažké... no občas to považujem za stratený čas a náš život je zatiaľ na vedľajšej kolaji. Svojho partnera veľmi ľúbim a túžim mu byť oporou..no občas strácam aj ja pevnú pôdu pod nohami...a hľadám ju u odborníkov..
Za odpoveď Vám veľmi pekne ďakujem...

[Richard Gróf]

Dobry den Klarika,
myslim, ze celkom presne sa Vam podarilo vystihnut podstatu problemu. Tuto komplikovanu situaciu tvoria nielen zaujmy deti, na ktore sa priamo pytate, ale do hry vstupuje aj trojaka rola Vasho priatela, ktory ma zaujem udrzat si dobry vztah s detmi, dobry vztah s ich matkou a dobry vztah s Vami.
Idealny vek na predstavenie partnera neexistuje. Male deti sa vo vseobecnosti na zmenu adaptuju rychlejsie, ale zas maju vacsi strach, ze im rodica novy partner "ukradne". Vacsie deti zas viac chapu suvislosti, strach je mensi, ale prijatie moze byt zdlhavejsie. S predstavenim partnera cerstvo po rozvode sa naozaj odporuca pockat, ale dokedy je tazko vseobecne povedat. Podla mna ten cas prichadza vtedy, ked sa deti zmieria s definitivnostou rozluky rodicov (nadej, ze sa daju znova dokopy, nevnimaju ako realnu) a prestanu sa bat, ze rozvodom o jedneho z rodicov pridu. Ale plati presne to, co hovorite: toto rozhodnutie zavisi od rodicov. Dohodli, ze to budu 2 roky. Mozno nechce Vas priatel ohrozit dalsiu spolupracu s matkou tym, ze porusi tuto dohodu. V pripade konfliktu bude on tahat za kratsi koniec. Alebo mozno ma pretrvavajuce pocity viny z nedavneho rozvodu a nechce detom este viac "blizit". Alebo obmedzenim styku vnima svoj vztah s detmi ako krehky a nechce ho zneistit predstavenim partnerky.... Na rozhodnutie cakat s Vasim predstavenim moze mat viacero najrozmanitejsich dovodov. Chcem tym len povedat tolko, ze to nemusi byt len o objektivnej informacii "kedy", ale do jeho rozhodnutia mozu vstupovať aj dalsie zaujmy, ktore tato informacia nemusi nijako ovplyvnit.
Som rad, ze ste napisala aj o svojich pocitoch, lebo tie, aj ked su opravnene, sa v tejto situacii niekedy tazko priznavaju. V podstate hovorite, ze cim viac je Vas priatel zohladnuje deti, tym menej zohladnuje Vas. Samozrejme neda sa povedat, ci je to spravne alebo nie, je to vec pririorit a kompromisov. Z casu na cas riesime v poradni podobne zalezitosti ako opisujete ... partnerske vs. rodicovske naroky... a nikdy to nie je jednoduche. Odporucam to riesit viac ako vas partnersky problem a mozno menej ako problem vztahu otec-deti, aj ked je to samozrejme prepojene. Napadlo ma, co by asi povedal Vas priatel, keby cital Vas prispevok. Vie, ze to takto beriete (mam na mysli hlavne Vas posledny odstavec)? Hovorite mu o pocitoch "vedlajsej kolaje"? Alebo sa viac snazite byt chapajucou partnerkou, ktora sa nechce stavat medzi neho a deti?

[klarika]

Dobrý den, dakujem Vám za odpoved a takisto chcem odpovedať na Vašu otázku.

Snažím sa o oboje, hovorím mu o svojich pocitoch, ale veľmi opatrne, pretože týmto témam sa snaží vyhnúť z dôvodu že sa to týka i jeho rodiny...a z neznámych príčin sa nechce o tom so mnou rozprávať. Zároven sa snažím potichu tolerovať jeho požiadavky a potreby detí aby mal pocit uspokojenia a lahšie sa vyrovnal s odchodom...

Hoci, väčšinou sú to požiadavky jeho manželky, spod ktorých sa po 10 rokoch vo svojom rozhodovaní ešte nevymanil. Sám si to priznáva, no nič s tým nerobí lebo chce zachovať klud. Týka sa to výberu dní stretávania sa s otcom(to sa mení zo dna na den) a iných podmienok a takisto rozhodnutie o podaní žiadosti o rozvod je zjavne na jeho manželke. Mám pocit akoby nechcel niesť zodpovednosť.

Veľmi cítim že má z odchodu výčitky..a to nám bráni spolu žiť a formovať naš život. Ja viem, že ma veľmi ľúbi ale nevie sa vyrovnať s tým že opustil deti a ženu. Zil v manželstve 10rokov, avšak vzťahy u nich ochladli, vytratil sa sexuálny život, porozumenie.... mnoho neviem, poznám iba jedno stanovisko. Viem že pravda je vždy niekde medzi a nik nie je čistý.
Sledujem a cítim jeho psychický stav aj ked to nedáva moc najavo. Je to i pre mňa o to ťažšie a ťažko to zvládam...
Vie o mojom trápení, vie ako sa cítim, vie že so mnou trávi málo času ...ale prvoradé su pre neho deti.

I medzi nami vznikla dohoda ktorá vychádza z dohody s jeho manželkou, o starostlivosti detí u matky i u otca. A to, že deti má každý druhý víkend vrátane pia, potom v stredu a štvrtok a navštevuje ich niekedy v pondelky alebo utorky, vodí do školy atd...a tie zvyšné dni by sme mali byť spolu. Myslím že priestor pre ne mu dávam. Dbala som hlavne na pravidelnosť s nejakými výnimkami ked su deti choré a pod, myslím že dohoda je doležitá nielen kvoli nám ale aj kvoli deťom i jeho žene. Záležalo mi najmä na tom aby dodržal dni na ktoré sa aj ja veľmi teším, na víkendy...no často to porušuje v záujme svojej rodiny a mna to veľmi raní.. Neraz odriekol naše spoločné víkendy s odovodnením že su to len deti, nic nechápu a za nic nemožu a oni s ním chcu byt. Preplakala som vtedy celé dni. O mne im povedať nechce. Vždy je prvoradá jeho rodina a potom ja, nemôžem mu telefonovať, nemôžem byť s ním keď mi chýba...
Prosím vás, ja viem že muž takisto ako žena sa s odchodom od rodiny dlho vyrovnáva... ale prečo majú byť moje city neustále v úzadí....??...má to tak byť? Mám to vydržať???? Myslela som i na to či by nebolo rozumnejšie sa na nejaký čas odlúčiť a prekonať toto obdobie, aby sme si mohli každý sám roztriediť svoje myšlienky, city, postoje a aby sme sa neovplyvňovali v rozhodovaní...mám dojem že si nie je istý či urobil dobré kroky že odišiel a žiť vo výčitkách sa nedá. A kým nie je vyrovnaný s tým čo sa stalo, nedá sa začínať nový život....
Neviem ako mám postupovať, či sa to potom zmení alebo su to iba naivné predstavy milujucej ženy. ..Mám obavy že za týchto okolností sa to môže medzi nami iba pokaziť.
Bojím sa že to môže trvať aj niekoľko rokov a ja už tiež nemám najmenej (34) čo bude s mojim životom...? Ja na neho nechcem tlačit ale neviem ako dalej.

Chcem sa Vás spýtať, aká je pravdepodobnosť z Vašej praxe, že sa môže vrátiť späť najmä kvôli deťom a žiť uspokojivý vzťah? Môže sa to po takejto skusenosti medzi nimi napraviť? Mám ho veľmi rada avšak držať ho pri sebe za každú cenu nemôžem. Nemalo by to význam... Prosím poraďte mi čo mám robiť....ďakujem.