Deti a rodičia v rozvode

[Richard Gróf]

...pripájam jeden veľmi užitočný text, ktorý spracoval môj kolega z poradne v Banskej Bystrici. Sú to doporučenia rodičom ohľadne detí v rozvode alebo po rozvode. Text hovorí sám za seba, ale samozrejme o niektorých tvrdeniach sa dá aj polemizovat




ROZVÁDZAJÚCIM SA RODIČOM

(Čo chcú od vás deti)


Deti aj v tejto kritickej životnej situácii chcú od vás starostlivosť. Lepšie povedané, potrebujú jej viac ako kedykoľvek predtým. Potrebujú istotu, že sa môžu o vás oboch oprieť, že ich ochránite, a to podľa potreby i pred sebou samými. Lebo vy sami sa v rozvodovej situácii niekedy stávate pre svoje deti hrozbou. A keď, tak často obaja, nielen „ten druhý“. Sami ste zneistení, v strese, plní obáv i hnevu na toho druhého rodiča, vyčerpaní z konfliktných rozhovorov (a napätého mlčania). Obvykle ste v takom silnom zajatí svojho citového trápenia, že si ani plne neuvedomíte, že vaše deti sú ešte viac v neistote, zmätku, strachu (aj keď sa to snažia zakryť) a potrebujú citlivú ochranu. Alebo to aj tušíte, ale chýbajú vám sily a sami potrebujete ochranu a podporu. Niekedy sa stane, že tú ochranu chcete od tých, ktorých máte chrániť, od vašich detí. Neraz ich používate ako náplasť na svoje rany: ako „psychoterapeutov“, ktorí majú pochopiť, ako je vám ťažko, ako vám ten druhý ubližuje; ako advokátov, ktorí uznajú vinu toho druhého a postavia sa na vašu stranu. Alebo ich použijete ako prostriedky v „spravodlivej vojne“ voči tomu druhému, ako rukojemníkov, tlmočníkov („Povedz svojej mame ...“). Toto sú niektoré podoby závažného zneužívania detí, ubližovania, ktoré si niekedy ani neuvedomujete.
Čo teda vaše deti od vás chcú, ba naliehavo potrebujú, aby sa nestali nevinnými obeťami niečoho, čo sa deje medzi vami dospelými? V podstate chcú, aby ste ich z toho všetkého vynechali – aby ste ich nevťahovali do svojich vzťahových peripetií, a súčastne chcú, aby ste to zvládli tak, že im zachováte maximum z ich životných istôt. K tým najdôležitejším patrí istota, že i naďalej budete pre ne obaja bez ťažkostí dostupní, oboch vás budú môcť mať radi a vážiť si vás. Inými slovami, máte voči nim záväzok byť zodpovednými rodičmi a partnermi v rodičovstve (lebo bez vašej vzájomnej spolupráce ako rodičov nemôžete zodpovedne a kvalitne plniť svoje rodičovské poslanie). Aby mohli bez úzkosti zaspávať, v pokoji sa učiť, sebaisto kráčať za svojimi cieľmi, nebáť sa, aké šoky im pripravíte v nasledovných dňoch.
To, čo by ste mali pre svoje deti dokázať urobiť, je neraz ťažké a predpokladá to, že dokážete poskytnúť starostlivosť aj sebe. Že nájdete spôsob, ako sa trochu zotaviť, pozbierať sily, vhodným spôsobom vyventilovať silné pocity, ktoré majú sklon ovládnuť vás. Pocity hnevu, bolesti, sklamania, ľútosti, chuť kričať, pomstiť sa alebo všetko hodiť za hlavu ... sú v ťažkej životnej situácii, ktorou prechádzate, prirodzené (u oboch partnerov) a dostať ich von môže byť veľmi pomáhajúce. Spravte to však mimo detí i partnera, s ktorým sa rozchádzate alebo ste sa už rozišli. Pri dôvernom priateľovi (ktorý vás pochopí, ale nebude podnecovať k nepriateľským akciám voči bývalému partnerovi), v lese medzi stromami či v kontakte s poradenským psychológom.


Vaše deti ocenia, keď:

• Dokážete im spoločne povedať, že rozvod je riešením vašich vzťahových problémov, na ktorých oni nemajú žiaden podiel, a uistiť ich, že na vašich vzťahoch ako rodičov k nim sa zmení tak málo, ako je to len možné. Vysvetlenia, ktoré sa nemenia každú chvíľu, ktoré nevrhajú zlé svetlo na jedného z rodičov a neprotirečia si, sú pre deti podstatné. Takisto ako trpezlivé zodpovedanie praktických otázok ohľadne budúcnosti, ktoré deti môžu mať.

• Usilujete sa o také riešenie starostlivosti o deti, ktoré sa čo najviac približuje modelu striedavého rodičovstva, t. j. pri čo najmenšom množstve vynútených zmien v ich živote, v možnej miere rovnomerné striedanie sa pri nich.

• Ak ste rodičom, ktorý má deti vo výchovnej starostlivosti, nekladiete prekážky stretávaniu sa s druhým rodičom. Naopak, týmto kontaktom vychádzate v ústrety. Rovnako umožňujete kontakty so širšou rodinou druhého rodiča.

• Udržiavate medzi sebou komunikáciu o deťoch, nájdete si dostatočný čas na spoločné „rodičovské porady“. Zdieľate predstavy o budúcnosti detí. Vymieňate si aktuálne informácie, napr. pred kontaktom detí s druhým rodičom, pri ich „odovzdávaní“. Nedávate odkazy pre druhého rodiča prostredníctvom detí ako náhradný spôsob pri vzájomnom „nerozprávaní sa“. Nevypytujete sa na rôzne veci súvisiace s druhým rodičom a jeho starostlivosťou, ktoré dieťa môže chápať ako „vyšetrovanie“, „vyzvedanie sa“ a pod.

• Dokážete sa dohodnúť na základných spoločných princípoch výchovy a okrem nich viete akceptovať odlišný výchovný štýl druhého rodiča. Nesúťažíte, kto z vás je lepší rodič. Prakticky spolupracujete pri riešení zdravotných, výchovných a iných problémov detí.

• Viete, že ak sa správanie dieťaťa po návrate od toho druhého rodiča zhorší, je to skôr sprievodný jav zmeny prostredia a nie dôsledok negatívneho výchovného pôsobenia druhého rodiča.

• Viete sa postaviť za výchovný zásah druhého, najmä ak zobral na seba niečo, čo je pre deti potrebné, ale z ich pohľadu nepríjemné.

• Ste bdelí voči možným prejavom manipulácie detí, ktorými sa snažia získať pre seba výhody z možného nesúladu medzi vami rodičmi.

• Nevyjadrujete sa zbytočne kriticky na adresu druhého rodiča. Naopak, dokážete označiť jeho pozitívne stránky. (Niekto múdry povedal, že polovica dieťaťa je matka a polovica otec. Ak sa vyjadrujeme v prítomnosti dieťaťa znevažujúco o tom druhom rodičovi, zraňujeme polovicu dieťaťa.)

• Dokážete tolerovať nových partnerov toho druhého.

• Občas dokážete stráviť spoločné chvíľky celej pôvodnej rodiny, zvlášť pri spoločenských (prípadne rodinných) udalostiach významných pre deti.


Nie sú to ľahké veci a nemusíte, a asi ani nebudete, hneď vo všetkom úspešní. Čokoľvek sa vám však podarí, má nesmiernu cenu pre vaše deti. Viac sa vám môže dariť spolu s postupným hojením vašich citových zranení, pokiaľ si cestu k rodičovskej spolupráci „nezarúbete“ obviňovaním toho druhého.



Na základe podnetov od kolegov – účastníkov tematického workshopu spracoval:
Juraj Žilinčík, Referát poradensko-psychologických služieb, ÚPSVaR Banská Bystrica, 2009

[Drahoslava]

Po štyroch rokoch odlúčeného bývania od exmanžela s dvomi deťmi - dcérami (12 a10r.) a teraz 2 roky po rozvode, sa pripájam obrovským súhlasom ku každému bodu tohto článku. Bolo by to úžasné, keby sa to takto ideálne dalo, potom by sme sa asi nerozvádzali, keby sme sa vedeli takto pekne dohodnúť.
V našom prípade je problém v tom, že z manželstva som odišla ja po 10 rokoch - alkohol, kamaráti, krčmy a nezáujem o výchovu detí. rozvedení sme boli za 15 minút. Exmanžel to ale dodnes nevie "prekusnúť" a práve za mojím chrbtom deti psychicky zneužíva a trápi rečami o tom, ako si to je raz uvedomí, ako sa vrátim, ako ma miluje - inokedy aká som k...va, káže deťom, aby ma presvedčili, nech sa vrátim. My s dievčatami to máme vydebatované úplne dopodrobna, takže ja sa len občs mimochodom toto dozviem, že s tým neprestáva. Na moju otázku, či si uvedomuje, že ubližuje deťom, argumentoval, vraj, on to musí robiť, lebo ja som rozbila rodinu a on je nešťastný...No comment. Chvíľami sa tento psychoteror obrátil až do vyhrážania, že ma zabije, že zabije deti, a potom seba, lebo je nešťastný...
Na súde tento fakt nezobrali na vedomie, pretože to vraj nieje predmetom rozvodového konania...!
Po rokoch som si vytvorila pokojný harminický vzťah s priateľom, ktorý si vyrtvoril kamarátske puto aj s mojimi deťmi a v tejto dobe sme dali financie okopy a budujeme spoločné bývanie. Pán exmanžel preladil nôtu teroru a káže deťom, aby mi povedali,že ho mám vyhodiť, ža si nesmú od neho vziať na sviatok a na vianoce nijaký darček, lebo tým jeho ako otca zrádzajú, a vraj ja som im už našla nového otca a jeho chcem vyradiť. Vyhráža sa samozrejme, že ňa aj jeho zabije..to už ani nekomentujem. S deťmi máme aj toto prediskutované a vedia, že priateľ je môj partner a ak si budú rozumieť aj ich priateľ a otec bude ich otec dokonca života. Mladšia dcéra sa však posťažovala, že jej toto otravovanie otca vadí, ich nechá na pokoji, ale vraj oni ak chcú maťpokoj, musai tvrdiť, že môjho priateľa neznášajú a vraj trvajú na tom, aby som ho vyhodila. Toto je poslednáinformácia po as polročnom spoločnom bývaní a situáciách, kedy si skôr je musím uchmatnúť chvíľu priateľa od detí, lebo sa vedia tak spolu baviť a občas maaž prekvapí, že začínajúca "puberta" ho rešpektuje niekedy viac ako mňa
práve táto 12 ročná ma mrzí, pretože tá je na tatka veľmi naviazaná a nikdy mi nepovadala, že ju takto terorizuje. Citovo vydiera. musí pred ním tvrdiť, že priateľa neznáša a chceaby odišiel, a nadávať na neho. Nechce sa mi veriť, že by si to menšia vymyslela, a hrá doma potom iba divadlo.
Potrebujem poradiť, ako sa mám v tejto situácii zachovať.Opýtať sa dcéry priamo na to, alebo nezasahovať do krehkého vzťahu jej a priateľa, ak si to ona vie v sebe tak usporiadať, že som nemala ani potuchy, že pred tatkom musí hrať divadlo. Otca veľmi ľúbi, a isto ju to trápi, a neviem, čo je rozumné, aby som nezasiahla, ke´d by to urobilo viac škody ako úžitku. Má niekto skúsenosť s takýmto krkolomným trojuholníkom?

[Drahoslava]

Ozývam sa po čase, možno pre zaujímavosť, ono sa to vyriešilo samo. S deťmi sme mali debatu o vianociach. Tento rok majú vianoce tráviť po dohode s otcom a silvester so mnou. Keď prišla na to reč, mladšia zafrfľala, že "to zas budú tatkove reči", či by vraj nemohla ostať doma? A staršia sa rozplakala. Vtedy som pochopila, že je práve čas na rozhovor o tejto háklivej téme a skutočne po dvoch hodinách úprimného rozhovoru som pochopila, že hoci staršia tatina má rada, začínajú jej jeho praktiky a citové vydieranie vadiť, až bola spravodlivo nahnevaná..."Veď vraj čo furt rieši, veď 50 percent manželstiev je dnes rozvedených, nech s tým už dá pokoj!" Spýtala som sa, ako ja viem v tomto pomôcť, vraj nijako, každé moje slovo to len zhorší. Pýtala som sa, či neskúšali tatkovi "odpapuľovať" nech im s tým dá pokoj, veď je to medzi ním a mnou. Jeho odpoveď bola vraj takáto: "Nie ja neprestanem, pretože aj Vás sa to týka moje zlaté..." .
Toto už ale podľa mňa nie je láska otca k deťom. Potom som deťom navrhla, či by boli za to, aby sme spoločne my tri zašli za nejakou detskou psychologičkou a poradili sa s ňou ako ďalej a ako z toho von, aby ich tatko takto netrápil. Boli nadšené a súhlasili. Mne odpadol obrovský kameň zo srdrca a myslím, že aj staršej dcére, že sa nemusí pretvarovať. Povedala som jej, že aj priateľ o tomto všetkom vie a je mu jasné, že pre kľud u otca musela hrať hru, že ho neznáša.
Takže zatiaľ sme to takto dobojovali, alebo naplánovali boj . A mne sa pri srdci trošku uľavilo, že predsa len spravodlivosť, oporu a lásku vidia aj deti, hoci sú malé.