...pripájam jeden veľmi užitočný text, ktorý spracoval môj kolega z poradne v Banskej Bystrici. Sú to doporučenia rodičom ohľadne detí v rozvode alebo po rozvode. Text hovorí sám za seba, ale samozrejme o niektorých tvrdeniach sa dá aj polemizovat
ROZVÁDZAJÚCIM SA RODIČOM
(Čo chcú od vás deti)
Deti aj v tejto kritickej životnej situácii chcú od vás starostlivosť. Lepšie povedané, potrebujú jej viac ako kedykoľvek predtým. Potrebujú istotu, že sa môžu o vás oboch oprieť, že ich ochránite, a to podľa potreby i pred sebou samými. Lebo vy sami sa v rozvodovej situácii niekedy stávate pre svoje deti hrozbou. A keď, tak často obaja, nielen „ten druhý“. Sami ste zneistení, v strese, plní obáv i hnevu na toho druhého rodiča, vyčerpaní z konfliktných rozhovorov (a napätého mlčania). Obvykle ste v takom silnom zajatí svojho citového trápenia, že si ani plne neuvedomíte, že vaše deti sú ešte viac v neistote, zmätku, strachu (aj keď sa to snažia zakryť) a potrebujú citlivú ochranu. Alebo to aj tušíte, ale chýbajú vám sily a sami potrebujete ochranu a podporu. Niekedy sa stane, že tú ochranu chcete od tých, ktorých máte chrániť, od vašich detí. Neraz ich používate ako náplasť na svoje rany: ako „psychoterapeutov“, ktorí majú pochopiť, ako je vám ťažko, ako vám ten druhý ubližuje; ako advokátov, ktorí uznajú vinu toho druhého a postavia sa na vašu stranu. Alebo ich použijete ako prostriedky v „spravodlivej vojne“ voči tomu druhému, ako rukojemníkov, tlmočníkov („Povedz svojej mame ...“). Toto sú niektoré podoby závažného zneužívania detí, ubližovania, ktoré si niekedy ani neuvedomujete.
Čo teda vaše deti od vás chcú, ba naliehavo potrebujú, aby sa nestali nevinnými obeťami niečoho, čo sa deje medzi vami dospelými? V podstate chcú, aby ste ich z toho všetkého vynechali – aby ste ich nevťahovali do svojich vzťahových peripetií, a súčastne chcú, aby ste to zvládli tak, že im zachováte maximum z ich životných istôt. K tým najdôležitejším patrí istota, že i naďalej budete pre ne obaja bez ťažkostí dostupní, oboch vás budú môcť mať radi a vážiť si vás. Inými slovami, máte voči nim záväzok byť zodpovednými rodičmi a partnermi v rodičovstve (lebo bez vašej vzájomnej spolupráce ako rodičov nemôžete zodpovedne a kvalitne plniť svoje rodičovské poslanie). Aby mohli bez úzkosti zaspávať, v pokoji sa učiť, sebaisto kráčať za svojimi cieľmi, nebáť sa, aké šoky im pripravíte v nasledovných dňoch.
To, čo by ste mali pre svoje deti dokázať urobiť, je neraz ťažké a predpokladá to, že dokážete poskytnúť starostlivosť aj sebe. Že nájdete spôsob, ako sa trochu zotaviť, pozbierať sily, vhodným spôsobom vyventilovať silné pocity, ktoré majú sklon ovládnuť vás. Pocity hnevu, bolesti, sklamania, ľútosti, chuť kričať, pomstiť sa alebo všetko hodiť za hlavu ... sú v ťažkej životnej situácii, ktorou prechádzate, prirodzené (u oboch partnerov) a dostať ich von môže byť veľmi pomáhajúce. Spravte to však mimo detí i partnera, s ktorým sa rozchádzate alebo ste sa už rozišli. Pri dôvernom priateľovi (ktorý vás pochopí, ale nebude podnecovať k nepriateľským akciám voči bývalému partnerovi), v lese medzi stromami či v kontakte s poradenským psychológom.
Vaše deti ocenia, keď:
• Dokážete im spoločne povedať, že rozvod je riešením vašich vzťahových problémov, na ktorých oni nemajú žiaden podiel, a uistiť ich, že na vašich vzťahoch ako rodičov k nim sa zmení tak málo, ako je to len možné. Vysvetlenia, ktoré sa nemenia každú chvíľu, ktoré nevrhajú zlé svetlo na jedného z rodičov a neprotirečia si, sú pre deti podstatné. Takisto ako trpezlivé zodpovedanie praktických otázok ohľadne budúcnosti, ktoré deti môžu mať.
• Usilujete sa o také riešenie starostlivosti o deti, ktoré sa čo najviac približuje modelu striedavého rodičovstva, t. j. pri čo najmenšom množstve vynútených zmien v ich živote, v možnej miere rovnomerné striedanie sa pri nich.
• Ak ste rodičom, ktorý má deti vo výchovnej starostlivosti, nekladiete prekážky stretávaniu sa s druhým rodičom. Naopak, týmto kontaktom vychádzate v ústrety. Rovnako umožňujete kontakty so širšou rodinou druhého rodiča.
• Udržiavate medzi sebou komunikáciu o deťoch, nájdete si dostatočný čas na spoločné „rodičovské porady“. Zdieľate predstavy o budúcnosti detí. Vymieňate si aktuálne informácie, napr. pred kontaktom detí s druhým rodičom, pri ich „odovzdávaní“. Nedávate odkazy pre druhého rodiča prostredníctvom detí ako náhradný spôsob pri vzájomnom „nerozprávaní sa“. Nevypytujete sa na rôzne veci súvisiace s druhým rodičom a jeho starostlivosťou, ktoré dieťa môže chápať ako „vyšetrovanie“, „vyzvedanie sa“ a pod.
• Dokážete sa dohodnúť na základných spoločných princípoch výchovy a okrem nich viete akceptovať odlišný výchovný štýl druhého rodiča. Nesúťažíte, kto z vás je lepší rodič. Prakticky spolupracujete pri riešení zdravotných, výchovných a iných problémov detí.
• Viete, že ak sa správanie dieťaťa po návrate od toho druhého rodiča zhorší, je to skôr sprievodný jav zmeny prostredia a nie dôsledok negatívneho výchovného pôsobenia druhého rodiča.
• Viete sa postaviť za výchovný zásah druhého, najmä ak zobral na seba niečo, čo je pre deti potrebné, ale z ich pohľadu nepríjemné.
• Ste bdelí voči možným prejavom manipulácie detí, ktorými sa snažia získať pre seba výhody z možného nesúladu medzi vami rodičmi.
• Nevyjadrujete sa zbytočne kriticky na adresu druhého rodiča. Naopak, dokážete označiť jeho pozitívne stránky. (Niekto múdry povedal, že polovica dieťaťa je matka a polovica otec. Ak sa vyjadrujeme v prítomnosti dieťaťa znevažujúco o tom druhom rodičovi, zraňujeme polovicu dieťaťa.)
• Dokážete tolerovať nových partnerov toho druhého.
• Občas dokážete stráviť spoločné chvíľky celej pôvodnej rodiny, zvlášť pri spoločenských (prípadne rodinných) udalostiach významných pre deti.
Nie sú to ľahké veci a nemusíte, a asi ani nebudete, hneď vo všetkom úspešní. Čokoľvek sa vám však podarí, má nesmiernu cenu pre vaše deti. Viac sa vám môže dariť spolu s postupným hojením vašich citových zranení, pokiaľ si cestu k rodičovskej spolupráci „nezarúbete“ obviňovaním toho druhého.
Na základe podnetov od kolegov – účastníkov tematického workshopu spracoval:
Juraj Žilinčík, Referát poradensko-psychologických služieb, ÚPSVaR Banská Bystrica, 2009