Som uplná TROSKA

[Natalia_]

Ahojte, už dlhšie sa chcem s niekym poradiť o svojom probléme, no priatelia a rodina ma nechápu, neberú ma vážne a hanbím sa chodiť psychológovi. Všetko sa to začalo, keď som bola menšia a mala som problémy s váhou. Môj bratranec, ktorý bol o 3 roky starší odo mňa, mal o 10 kíl menej ako ja a vysmieval sa mi za to. Keď som bola už o niečo staršia, moja váha sa upravila, ale stále som s ňou nebola spokojná. Mala som depresie, za necelé 3 mesiace som schudla 7 kíl hladovaním a behaním. Vtedy som na tom bola psychicky veľmi zle, mala som silné depresie, ale nevedela som úplne presne, čo ma trápi. Už vtedy som vedela že nie som v poriadku, onedlho som zistila že moje chovanie spĺňa všetky príznaky anorexie. No naučila som sa s tým žiť. Naučila som sa žiť s tým, že keď niečo zjem, to je zle. Keď hladujem a potom schudnem, to je najväčšia výhra. Anorexia mi zobrala celé detstvo, pretože už od malička som všetko inak vnímala ako moje kamarátky, všímala som si úplne iné veci ako ony. Taktiež keď som mala 9 rokov, moji rodičia sa rozviedli, čiže kým sa moje kamarátky zaoberali bábikami a veselými vecami, ja som doma smútila a predstavovala som si, ako môj otec flirtuje s mladými ženami, zatiaľ čo sa moja mama doma trápi. Ale anorexia mi aj veľa dala. Dala mi pocit že niečo dokážem. A pre to som sa jej nikdy nechcela zbaviť.
Mám o 5 rokov staršiu sestru, ktorá už od svojich 13tich viedla život, v ktorom hlavnú rolu hrali diskotéky, kamaráti, zábava, alkohol a cigarety. Nakoľko ja so sestrou veľmi dobre vychádzam, vždy som bola s ňou a jej kamarátmi, takže som sa tiež dosť skoro "skazila" . Už vo veľmi skorom veku som poznala všetky stavy z alkoholu, cigareta bola na každodennom režime, vedela som ako chutí tráva a nie raz som bola aj z nej riadne mimo.
Čiže k anorexii sa pripísala ešte aj moja "skazenosť" . Možno teraz hovoríte, že som riadne sprostá. Áno som. Ale ja len robím to čo ma láka, no možno si hovoríte, že to nieje až tak zlé, že je to bežné. No ale toto som vám opísala ako to začalo. Momentálne bývam s mamou, maminým priateľom a sestrou. Všetkých mám rada, mám veľa kamarátov, veľkú izbu, značkové oblečenie... proste všetko. No aj tak sa neviem zbaviť každodenných depresií, úzkosti a sĺz. Stále nie som spokojná so svojou postavou, ani celkovo so sebou. Skoro nič nejem, mám veľmi nízky tlak, stále sa mi točí hlava, nič nevládzem. Proste som TROSKA. Nie som schopná si uložiť pár vecí v šatníku, stále ležím v posteli, keď sa postavím zatočí sa mi hlava a už som na zemi, potom mi dlho trvá, kým sa vzchopím, nahodím falošný úsmev a idem von. Chodím do školy, kde nič nevládzem, prespím tam 2-3 hodiny, potom proste odídem domou, lebo to nezvládam. Som výbušná, viackrát som povedala to, čo som nechcela, mimo toho čo som vonku s kamarátmi som veľmi nepriateľská a pomaly strácam stále viac ľudí, čo by boli ochotní toto moje správanie akceptovať. Nič nevnímam, môj svet je len ako sen. Stále mám väčší pocit , že toto už nie som ja. Že moje veselé "JA" je už dávno zabudnuté. A viete, čo je na tom najhoršie? že mám trinásť rokov. Áno, v trinástich rokoch, keď sa mi má celý život začínať, ja som uplne pripravená ho skončiť. Vôbec sa nebojím smrti, pretože nevidím dôvod žiť. A iba teraz si uvedomujem, že potrebujem pomoc...