Nekontrolovateľné stavy veľkého smútku

[Danieladaniela]

Dobrý deň. Už približne rok mávam stavy, kedy nečakane začnem byť veľmi smutná, mám zlé myšlienky... Začalo to tak, že som mala dlhšie obdobia (možno tak mesiac, dva) kedy som nebola schopná radosti, na všetko som myslela pesimistocky, bola som zo všetkého unavená, v ničom som nevidela zmysel, nič dobré, všetko som vnímala tak temne. Potom som sa raz ráno zobudila, a bolo to preč. Začalo obdobie, kedy bolo všetko v poriadku, bola som to zase stará ja. Veselá pobláznená ja. Taká, aká naozaj som. No potom po nejakej dobe to znova prišlo. Časom to začalo prichádzať v neurčitých intervaloch. Neboli to mesiace, ale týždne, neskôr pár dní. Na začiatku som mala kamaráta, ktorý bol psychicky chorý, a poradil mi, že to môže byť bipolárna porucha. Začala som si o tom všetko zisťovať. Každý deň som rozmýšľala nad tým, či to tak naozaj je. Premýšľala som nad inými možnosťami, a hľadala. Každý deň som na to myslela a trápila sa. Počas letných prázdnin som na to ako tak prestala myslieť, pretože sa mi to už nejakú dobu nedialo. Sľúbila som si, že na to zabudnem, a nebudem na to myslieť. Za posledné mesiace to bolo tak, že sa to dialo cca raz za mesiac, a trvalo to približne polhodinu až pár hodín. Vždy som to chcela niekomu povedať, no bála som sa. Bála som sa, pretože som im nechcela pokaziť pohľad na mňa. Na to, aká nechcem byť. Vždy, keď to skončilo som sa rozhodla, že to budem ignorovať, no mňa už to nebaví. Nemyslím si, že to bude bipolárna porucha, a neviem, čo by to mohlo byť, a či to vôbec niečo znamená. No ten pocit a tá chvíľa, keď to prežívam, je nezvládnuteľná. Vždy, keď to skončí, mám výčitky kvôli tomu, že to neviem nejako zastaviť, a trvá niekoľko dní, kým začnem normálne fungovať a spamätám sa z toho. - V posledných rázoch to niekedy začne tak, že si spomeniem na ten pocit, ktorý v tej chvíli mám. -