História krízy nášho vzťahu sa začala veľmi dávno. Môj bývalý priateľ je o 2 roky mladší. Výchova jeho otca bola dosť tvrdá, držal ho dosť na krátko. Spoznali sme sa a rok sme mali vzťah na diaľku (300km). Už na strednej škole po začatí vzťahu so mnou sa začal meniť. Z chlapčenskej partie sa presunul do dievčenskej, istí ľudia vraveli, že tie dievčatá balí, ale neprikladala som tomu dôraz, ale potom sa začali objavovať jeho chovania, že sa mu páči jeho kamarátka, že je s nimi radšej než so mnou, prestal sa mi tak ozývať, ako doteraz.. nevadí, zamilovanosť upadá.
Potom prišiel študovať do môjho mesta a býval cez letné prázdniny u nás. Vtedy som vo vzťahu zlyhávala ja a bola som na neho veľmi nepríjemná, čo ma dosť mrzí a moc si to vyčítam. Ponorková choroba zafungovala a moje chovanie bolo neomluviteľné. Ale neskôr som si ho začala vážiť, zvykala som si aj na jeho zlozvyky a bolo to úžasné.
Odišiel ale na týždeň domov a počas toho mu jedna z tých kamarátok vyznala lásku. Odmietol ju, ale (ako to on vravel) zo slušnosti si stále písali, načo som dosť žiarlila.
Potom sa odsťahoval na privát (bolo to v pláne), kde majú dosť uzavretú spoločnosť, kde spoznal ďalších ľudí (i dievčatá), s ktorými začal stále piť, baviť sa a radšej bol a písal si s nimi, než aby pre mňa prišiel do práce a boli sme spolu.
A škola? To isté, ako partia na priváte.
Dlho som sa snažila s ním porozprávať, že chápem, že sa chce baviť, ale že aj ja a prečo to proste neskĺbime, ale on vždy vravel, že je všetko v poriadku, stále plánoval spoločné vianoce, cestovanie.. až sme sa pred dvoma týždňami pohádali.. veľmi, škaredo.. a vinu na tom máme obaja. Hádali sme sa stále, ale nie tak, ako teraz. Rozišli sme sa...
A potom to bolo ako na húpačke. Jeden deň povedal, že budeme buď kamaráti, alebo budeme spolu ale budeme sa hádať, no priznal, že ma miluje a že mu chýbam.. Potom sme len kamaráti, potom už spolu nechodíme, potom máme pauzu.. Posledná jeho verzia bola, že chce byť slobodný a že spolu nechodíme..
Boli sme spolu rok a pol. Kvôli mne sa presťahoval na Slovensko a dosť bol odo mňa závislý tu (nové mesto, nový štát). To že sme sa rozišli bolo najprv neoficiálne, ale teraz to vie aj jeho rodina a aj moja. Všetci sme z toho smutní, lebo on sa zmenil aj podľa ich slov. Začal klamať, flákať sa v škole aj v práci.. Ale teraz (podľa slov jeho rodiny), akoby si začal uvedomovať vážnosť školy a krízy v rodine.. ale čo náš vzťah?.. Zistí, že mu chýbam, alebo jeho nezodpovedný a nezrelý život mu bude prednejší? Ak som sa s ním začala o tom rozprávať, tak vravel, že nikdy nevie. Všetkým vravel, že nevie..
