S partnerom sa nevieme zhodnúť na našej budúcnosti

[ladyd002]

Dobrý deň. Mám 25 rokov a s priateľom (30 r.) sme spolu dva roky, z toho rok a pol spolu žijeme v jeho byte v meste, kde obaja pracujeme. S prácou sme spokojní, no s mestom, v ktorom pracujeme a žijeme nie. Plánujeme spoločnú budúcnosť, a blízkej dobe kúpu spoločného bytu. Momentálne bývame v jeho garzonke a chceme íst do väčšieho a spoločného bytu. Tu však vznikol kameň úrazu lebo sa nevieme dohodnúť na tom, kde byt kúpime - mesto, v ktorom pracujeme a momentálne žijeme, sa nám obom nepáči. Okrem toho že tam máme prácu a priateľovu rodinu nás tam nič nedrží. Je to malé mesto, nepekné, samý betón a cesty, žiadna zeleň, samý smrad z okolitých fabrík, nie sú tam žiadne možnosti využitia voľného času, príde mi to tam ako sto rokov za opicami, žiadne obchodné centrá, žiadne námestie, nie sú tam parky, zeleň, život, príroda, ani len pohotovosť, nulové športové vyžitie atď, pre mňa cistá depresia, skrátka podľa mňa kvalita života žiadna. Preto by som si želala, aby sme si byt hľadali v druhom meste, ktoré je vzdialené od našej práce 25km a dochádzali by sme do práce. V tomto meste som vyrastala a mám v ňom rodičov. Priateľ sem veľmi rád chodí, mesto je pekné, príjemné, kultúrne, je tu zároveň veľa prírody, a omnoho viac možností. Donedávna sme plánovali kúpu nášho budúceho bytu práve tu. Oželela by som to denno denné dochádzanie lebo si myslím že polhodina cesty do práce nás nezabije, a bývali by sme aspoň tam, kde sme radi a kde sa dobre cítime. Donedávna sme v tom mali obaja jasno, ale odkedy ho začala jeho rodina ovplyvňovať, ako to podľa nich nie je dobrý nápad kúpiť byt inde, postavil sa na zadné a zrazu odmieta kupovať byt tam, kde sme plánovali, že vraj nechce dochádzať, a vraj tam nám nemá kto pomôcť keď prídu deti (i keď ja tam predsa mám rodičov a je to stále blízko i k tým jeho) a tak podobne. Úplne sa nám rozchádzajú názory. Väčšinou tieto debaty skončia hádkou alebo vždy tému rýchlo zahovorí. Chápem jeho stranu, každý deň dochádzat 25 km nie je sranda, no nemyslím si ani, že je to nejaká tragédia. Ľudia bežne dochádzajú do práce aj viac, a polhodina cesty ešte nikoho nezabila. Rodičov tu mám, ktorí by nám v budúcnosti pomohli s deťmi, rovnako ako by mohla chodiť aj jeho rodina k nám a my k nim, ja v tom problém nevidím. A navyše, deti plnájeme najskôr až o dva - tri roky takže na čo to takto riešiť? Ak sa už ideme zadĺžiť na 30 rokov, nie som stotožnená s tým, že by som žila a bývala v tom meste, a to len preto, že jeho rodina to považuje za najvhodnejšie riešenie. Ideme do úveru ako spolužiadatelia a spoludlžnící, tak snáď mám právo aj ja povedať, kde chcem žiť. Cítim sa v tom meste zle a nie som tam šťastná, som tam nervózna, preto cestujem každý víkend k nám. Viem že jeden z nás sa bude musieť obetovať. Ak sa obetuje on, bude mi to vyčítať, ak sa obetujem ja, budem tam nešťastná a zrejme mu to tiež budem vyčítať. To nikam nevedie. Kompromis tiež nevieme nájsť. Keby sa aspoň jeho rodina nemontovala do našich záležitostí, takto to celé ešte zhoršujú, toto rozhodnutie je predsa len o nás. Neviem ako to vyriešiť, čo by ste v takejto situácií poradili? Ďakujem krásne.