Neviem či to je láska, a obrovský strach zo straty priateľky

[Marek]

Ako to vlastne v tomto je? Mám strašný bordel v tom. Niekto sa chce dlho objímať, bozkávať, maznať, tráviť spolu väčšinu dňa, a čo ak to niekto tak nechce? Čo to znamená?

Vždy som si myslel že aký som romantik, že ako budem neskonale milovať svoju partnerku až si ju nájdem. Našiel som ju, teda ona mňa, no od samého začiatku som mal pochybnosti o mojich citoch. Ona totiž tak prejavovala čo ku mne cíti, ako som vyššie opísal, stále chcela so mnou byť a robiť to všetko, no mne to bývalo skôr nepríjemné a po chvíle som už nechcel. Časom sa mi to aj začínalo páčiť, ale nie toľko moc. Začal som preto o sebe pochybovať, že ju neľúbim, alebo že dokonca vôbec neviem ľúbiť. Pričom vždy som túžil po tom že už prvá partnerka bude moja životná. Chcela byť so mnou najradšej aj každý deň, no mne sa až tak veľmi cestovávať 30km za ňou nechcelo, rád som si robil svoje veci na ktoré som obyčajne potreboval dosť času, a s ňou sa stretal treba len cez víkendy.

Aj pri predstave jednoznačnej zaľúbenosti si neviem predstaviť aký to má zmysel robiť dlhšie než pár sekúnd, hore spomenuté činnosti. Je mi to príjemné a rád to robím len vo veľmi menšom množstve, a treba radšej častejšie a krátko než dlho a menej často.Neviem jej preto ani bez pochybnosti o samom sebe povedať, že ju milujem, a ja nedokážem vysloviť niečo čo tak naozaj necítim. No dokážem sa neskutočne spochybniť, neverím ani svojim citom, bojím sa že som sa tak zmagoril že si už nedokážem v ničom veriť. Na druhú stranu, sme spolu rok, prepáčil som jej čiastočnú neveru, jej psychické problémy ktoré robili niekedy zo vzťahu peklo a aj tak som zostal, pretože som nebol schopný byť bez nej, predstava že mám o ňu prísť, že už nebudeme spolu, je pre mňa zdrvujúca, nevidím bez nej zmysel v mojom živote. Toto vždy prichádza keď hrozí že o ňu prídem, vtedy cítim akú ma veľkú hodnotu pre mňa, a strašne chcem s ňou byť. A to je aj teraz...

A keď je všetko ok sme spolu, vtedy mám prítomné tie pochybnosti o láske ku nej, a neviem či to nie je tým že sám si to robím, pochybnosťami z odlišných potrieb nás dvoch. Sme veľmi rozdielni, je iná než po akej som túžil, no zistil som pri nej že to čo mi nesedí na nej nie je tak podstatné, že sú to nepodstatné maličkosti pri predstave že mám byť bez nej. Zároveň máme veľa podobného a hlavne to, že chceme byť jeden pre druhého čo najlepší. Aj po roku je tam z oboch strán tá istá snaha. Znamená to niečo či nič? Ja dokonca ku nej cítim viac než na začiatku, ale stále nedokážem povedať že ľúbim, i keď pár krát som to tak cítil a aj vyslovil.
Rozídeme sa, a v druhom vzťahu zistím, že som taký istý, že moje potreby sú tak ako to bolo v prvom, a že ten rozchod s prvým dievčaťom bol zbytočný. Či? Snažím si aj vsugerovať že to bude ok... po rozchode, nejak to prijať, ale ani za nič to nejde, vidím hneď pred očami to, aká je moja priateľka skvelá a že to budem ľutovať keď takú nechám ísť.

Dlho pátram kde je chyba, či vo mne alebo v nej. To ako ma ona vníma je myslím že skvele vysvetlené v odpovedi pána psychológa v tejto téme. partnerska-kriza/neviem-mam-robit-nechcem-stratit-t193.html
help me