Ahojte,
už 6 rokov sme s priateľkou spolu. Od leta minulého roku bývame v podnájme. Ona má 29., ja 27. Po tak dlhej dobe musím priznať, že nemáme nič spoločné. Žiadne spoločné záľuby. Ja vlastne vôbec po tej dobe neviem čo ju baví. Rada číta knihy ale aj to len málokedy sa dostane k nejakej novej. Nechodíme spolu von. Ja športujem, venujem sa hudbe, učím sa jazyk vo voľnom čase. Do všetkého som sa snažil ju zapojiť no vždy z veľkým nadšením šla ale to veľmi rýchlo opadlo. Chcel som ju, okrem iného, zapojiť do športových aktivít jednak kvôli tomu aby sme takto spolu trávili čas a aj preto, lebo sa mi nepáči akým smerom sa jej postava uberá. A tu sa dostávam k druhej veci ktorá ma trápi. Keď sme spolu začali chodiť mala peknú postavu. Priťahovala ma ale teraz je pribratá, ochabnutá. To, že som sa snažil ju zapojiť do nejakého športu bolo také moje tiché volanie, že : prosím niečo rob zo sebou. Ja som začal aj do posilňovne chodiť. Jednak preto aby som sa cítil fajn ale aj preto aby si možno trochu uvedomila, že musí aj ona niečo robiť. Chcel som ju tam zobrať ale ona sa hanbí. Skúšal som jej aj žartovne naznačiť, že už nie je to čo bývala. Ale s ňou to vôbec nič nerobí. Teda na 5 minút sa zarazí, že ona vie jak vyzerá a že je z toho smutná. Ale nerobí proti tomu nič. Na rovinu neviem ako by som jej povedal nech so sebou niečo robí, predsa len pre ženu je to citlivá záležitosť. Keď mala prácu tak chodila domov unavená, ale mala kopec voľna a nič neriešila. Sexuálne ma prestala priťahovať. Sex máme tak raz do mesiaca, niekedy aj dlhšie. Čo je pre mňa úplne choré. Ja sa cítim zdravý, mladý a niekedy ma ide z toho úplne poraziť Keď začnem naznačovať, že už by mohlo niečo byť tak hneď začne aj ona, že jak je to už dlhoooooo a podobne..Sama od seba no,... to si snáď ani nepamätám. Neviem, či jej to nevadí, veď aj ona je mladá. A aj keď to máme takto sporadicky tak je to príšerný stereotyp. O nejakej vášni ani nehovorím. Ja sa snažím vymýšľať niečo nové ale tá odporná apatia a nečinnosť ma dokáže pekne znechutiť a odradiť. A čím ďalej tým viac nemám chuť niečo vymýšľať. A prestávam mať chuť aj na sex s ňou pretože mám potom výčitky že ma nepriťahuje, nudí ma to a aj tak to s ňou robím. Cítim sa jak zločinec Už sme sa snažili o tom hovoriť. Viem že je to v komunikácii, ale ja som vždy iniciátorom takýchto rozhovorov. Ale nielen čo sa sexu týka. Ja mám pocit, že ona je spokojná zo všetkým. Sama od seba nezačne nijaký rozhovor na vážnu tému. Ja som ju nikdy nepodviedol aj keď príležitostí bolo. Takže ticho trpím. A nebaví ma byť stále tým nespokojným.
Ona sa dala teraz študovať externe vysokú. Prišla o prácu. Síce intenzívne hľadá ale zatiaľ nič. Podporu nemá vybavenú a má na to nárok. Ja mám stabilnú prácu a cez voľno chodím privyrobiť niečo. Chcem vytvoriť finančnú rezervu, skrátka keby niečo. Ale chcem si aj našetriť na operáciu očí. No mám pocit, že sa mi to takto nepodarí. Keď mala prácu tak na rôzne hovadiny vyhadzovala prachy. Nakúpila veľa vecí do chladničky, trochu si dá a potom na to zabudne a ja potom nachádzam plesnivé veci v chladničke. Keď navarí tak obed neje. Obed doma koľkokrát nemám lebo som preč. Ale ona sa normálne nenaobeduje. Ide si kúpiť tresku a rôzne takéto veci a na tom funguje. Potom aj to navarené skysne, splesnivie. Ide k rodičom na dedinu a mňa ide pri čistení chladničky poraziť potom. To sa nestalo raz. A to jej stravovanie ma tak isto štve kvôli už vyššie popisovanému trápeniu
Keď sme si niečo kupovali do bytu tak sa povedalo že pôjdeme do toho spoločne. Lenže všetko som platil ja. Asi zabudla. Nepovedal som jej to lebo mi je to trápne a čakal by som že takéto veci sú aické. Je mi skrátka trápne jej to pripomínať.
Všade v celom byte sú porozhadzované jej šminky, náušnice, fľaše na vodu z ktorej pije (?) a tristo pohárov, z ktorých pije (?). Keď ju upozorním, že je to zbytočné tak mi povie že keď som prišiel buzerovať aby som sa vrátil tam odkiaľ som prišiel. Na všetko má výhovorku, je obrovský alibista. Nesnažím sa ju očierňovať ale jednoducho ma to trápi. Neuveriteľne ma to od nej vzďaľuje. Veľakrát si nemáme ani čo povedať a pritom je toho toľko. Veľmi ma otravuje keď mi volá stokrát za deň. Aj keď by ma to nemalo otravovať. Mám pocit že spoločným bývaním som situáciu len skomplikoval. Teraz neviem ako ďalej. Som totálne nerozhodný a mám v hlave strašný chaos a zmätok. Ja čakám od života veľa. Chcel by som ísť do zahraničia vidieť, spoznať, zažiť... ona o tom nerada hovorí a nechce ísť. Teraz ešte aj tá škola. Predtým ako začala chodiť so mnou mala chalana ktorý ju vraj bil, psychicky vydieral, vyhrážal sa samovraždou, do sexu ju nútil. Ja som dlho cítil nejakú divnú zodpovednosť za to aby bola konečne šťastná. Možno to nejako stále podvedome pociťujem aj keď viem že je to hlúposť, a preto to neriešim na rovinu a vyčkávam, či sa sama nezmení, neuvedomí si. Ale ako čas ide takto ďalej neviem či nie je neskoro. Ja sa nad rozchodom zamýšľam už dlho. Ale asi neprišiel ešte správny čas, aj keď to chcem mať už za sebou. Občas cítim strach, čo s ňou bude po rozchode, ako si nájde prácu keď v ich regióne je to fakt biedne. Nie sme totiž z toho istého mesta. Viem, že by ma toto nemuselo zaujímať ale proste je to tu a neviem sa toho pocitu zbaviť. Teraz odchádza k rodičom častejšie až sa ma moja rodina pýta či je všetko v poriadku. Hovorím, že áno je. Ale ani zďaleka.
Viem že sú aj horšie problémy. Rozprával som aj segre o tom. Celkom ma potešilo že o tom so mnou rozprávala s tým záujmom. Neviem či vlastne od Vás žiadam nejakú radu. Ja si uvedomujem že bez komunikácie to nepôjde , že by som si mal ujasniť čo chcem. Text som písal tak ako mi išli myšlienky, možno sa Vám to zdá rozhádzané. No také moje myšlienky teraz sú.
Rád si prečítam akúkoľvek reakciu, radu alebo čokoľvek. A ospravedlňujem sa za tak rozsiahly príspevok.