deti z predošlého vzťahu

[Ariela]

Som s priateľom niečo vyše dvoch rokov. Je odomňa o 10 rokov starší, má dospelé deti (syn študuje na VŠ, dcéra už pracuje). Partnerov vyšší vek aj dospelé deti som na začiatku brala ako výhodu, že má za sebou životné skúsenosti, vie už čo chce od života a pod. Po roku v spoločnej domácnosti som ostala tehotná, avšak neskončilo to dobre, bohužiaľ. Môj partner sa mi priznal, že je rád, že to takto skončilo, pretože on už deti má a to, že ja deti nemám, to že nie je jeho problém. Jednoducho vyjadril svoj nezáujem, s odôvodnením, že si veľmi dobre pamätá ako ho jeho exmanželka naháňala keď boli deti ešte malé, ako musel mať niekoľko zamestnaní aby rodinu uživil a že on už chce mať svoj pokoj a kľud. Nebolo to ľahké, počuť takéto slová a pravdu povediac, nezmierila som sa s tým. Je však zvláštne, že ak jeho deti niečo potrebujú a prídu k nám, očakáva sa odomňa, že sa postarám o všetko tak akoby boli moje, navarím, pripravím, popracem. Môj partner sa ma ani neopýta, iba mi oznamovacou vetou dá na vedomie, že prídu. Samozrejme, že naše pôvodné plány idú taký čas bokom. Je bežné, že keď sa v kuchyni všetci najeme, aicky všetci odchádzajú do vedľajšej izby, kde sa zatvoria a riešia svoje zaležitosti. Cítim sa ako slúžka, potrebujú ma len do určitého okamihu, čo je pre mňa ponižujúce. Viem, že na obe deti posiela ešte peniaze, čo pokladám za choré, teda minimálne pri dcére, ktorá zarába. Bohužiaľ, vzťah detí k ich otcovi je veľmi vlažný, ich mama ich vychovávala v duchu "otec od vás odišiel.., dlhuje vám to.., ak niečo potrebuješ volaj otcovi, nech vybaví, zariadi.." atď. Ak majú meniny alebo narodeniny, on im volá, snaží sa, opačne to však nefunguje. Mám pocit, že peniazmi, ktoré im posiela, si akoby kompenzoval svoje svedomie. Nikdy sa nedozviem, čo sa presne v ich manželstve stalo, každá minca má dve strany a ja poznám názor iba z jednej strany, takže to beriem s rezervou. Ešte na začiatku nášho vzťahu sme sa s priateľom rozprávali aj o svojich bývalých vzťahoch a už vtedy mi vravel, čo chýbalo všetkým jeho bývalkám. Každá sa pri ňom sťažovala na nedostatok lásky z jeho strany, teda na nejaké prejavy citov a pod. To znamená život bez pohladenia, spontánneho bozku, bez takého toho škádlenia a pod. Ako každej žene, chýbajú aj mne vo vzťahu tieto veci. Pokladám to za sebecké chovanie, ak môj partner vie čo mi chýba, a napriek tomu sa vôbec nesnaží aby som bola spokojná. Je ťažké takto žiť. Nemám čas na seba, na svoje koníčky, snažím sa postarať sa o domácnosť, o nás dvoch, ale nejako ma to nenapĺňa, nemám žiadnu motiváciu, všetko robím tak nejak aicky bez života, nepamätám sa kedy som sa naposledy smiala. Nemáme ani žiadne spoločné plány, napr. šetriť na spoločnú dovolenku. Často rozmýšľam nad tým, akú perspektívu má náš vzťah a či má vôbec význam, v takom niečom zotrvávať.