Zamrznutý v minulosti

[retepop]

Vždy som chcel len jedno - rodinu. Možno preto, že som sám nerástol v šťastnej rodine a neraz ma mrzelo, ako vychádzajú a navzájom si pomáhajú v iných rodinách. Oženil som sa s prvou láskou po dvojročnej známosti. Žiaľ, vzťah skončil katastrofálne, už po polroku mala pomer s mojím kamarátom, ktorý bol na o desať rokov starší ako ja, zabezpečený, síce s dvoma deťmi z predošlého vzťahu, ale skúsenejší. Skončilo to rozvodom a nenávisťou, hlavne z partnerkinej strany, pretože som jej neveru nezvládol.
Myslel som, že keď všetko skončilo, nejaký čas prejde a veci sa upravia, žiaľ nestalo sa. Mal som niekoľko vzťahov, ale každý končil pohromou, pretože tam bola síce láska, porozumenie, ale nedokázal som už nikdy a v ničom hovoriť o svojich problémoch. A tak sa obvykle dozvedeli partnerky o čomkoľvek až vtedy, keď sa to náhodou prevalilo a bol problém oveľa väčší, ako by bol, keby som dokázal o ňom hovoriť. Žiaľ, vtedy som to nevedel. Momentálne som už vyše štyroch rokov sám. Nie, príležitosti na nejaký vzťah, prípadne intímny pomer boli, ale už som nemal odvahu na nové zápisy do knihy života a život v strachu, že sa to opäť nejako nevydarí. Hoci mi tento spôsob života nevyhovuje, dokázal som si ho zdôvodniť a istý čas mi to nevadilo. Problémy začali až v poslednom čase, je to asi rok.
Začal som mať problémy so spánkom, často sa mi vracajú spomienky na neúspešné manželstvo a neraz so mnou lomcujú rôzne pocity - od sklamania, cez ľútosť, až po otvorenú nenávisť voči niekdajšiemu kamarátovi. Cez deň sa to ako-tak dá prežiť, chodievam do práce a nemám čas na to nejako myslieť, hoci aj vtedy sa už stalo, že som nebol schopný pre tieto myšlienky robiť, nemal som chuť ani vstať z postele po zazvonení budíka. Najhoršie to však býva večer - hoci sa nútim robiť hocijaké činnosti, chodievam hrávať biliard, do šachového klubu a podobne, je to čoraz horšie - už sa nedokážem ani sústrediť, nie je výnimkou, že musím odísť, lebo sa na mňa doslova valí lavína negatívnych myšlienok. Hoci od rozvodu uplynulo už vyše dvadsať rokov, a bývalú manželku ani nevídam, myslím na ňu všade, kde sa pohnem. Paradoxom je, že v spoločnosti platím za šaša, všetci sa dobre bavia, hoci mne je pri nejednom výroku (pri ktorom sa ostatní váľajú od smiechu) doslova do plaču. Zašlo to tak ďaleko, že už mám niekedy obavy zavrieť oči v posteli, lebo sa mi zjavia rôzne spomienky zo života s bývalou, či čias pred manželstvom, keď sme boli šťastní. A už neviem, čo s tým robiť - pred mesiacom som mal skoro týždennú šnúru, keď som vôbec nespal.

[Diamondd]

Ahoj,
ja nechcem radiť,len musim reagovať na to čo som čítala...podľa mňa by si mal navštíviť vážne odborníka. Pomôže Ti odblokovať to, čo v sebe máš, a síce,že si sa nezmieril s tým,čo Ti bývalá manželka urobila..takto sa budeš stále trápiť a do Tvojho života nevstúpi nik poriadny,iba ak taká žena,ktorá má tiež problémy s niečím podobným...

neskúšal si vyhľadať odbornú pomoc??

[diviška]

Ahoj. Prečítala som si Tvoj príspevok, ktorý bol veľmi smutný a pripomínaš mi môj osud. Som nejaký čas po rozvode, je to pár mesiacov, aj keď som sama už pomaly rok a pol. Rozviedla som sa, lebo si manžel našiel inú. Bolo to v období keď sa nám narodilo dieťa. Bol dobrý herec a hral na dve strany. Nikto by nepovedal, že my dvaja sa môžeme rozísť. To že ochladli jeho city ku mne som dostala ako na tanieri pri raňajkách, a z toho šoku som sa v podstate ešte nespamätala.Ja som stále na materskej, čiže zavretá medzi štyrmi stenami, a to už je samé o sebe flustrujúce. Viem si predstaviť ako sa cítiš, aj keď som žena. Ja som sa s tým trápila veľmi dlho, mala som podobné situácie, veľmi som schudla, nespala som kôli malému, ale viac ma trápili zlé sny, ktoré boli veľmi živé. Ráno som sa zobúdzala po pár hodín spánku, čo som vysilená zaspala od únavy. Mala som problémy cez deň fungovať. Večer keď už deti spia, mne sa začínajú vynárať spomienky, a premietam si všetko čo bolo, ako to že som nič nevidela, a som nahnevaná sama na seba. Ale vyhľadala som odborníka-psychologičku. Ja lieky odmietam, nechcem to. Priznám sa keď bolo najhoršie, dala som si slabé lieky na spanie. Stále ma to prenasleduje, aj keď mi každý z okolia vraví, že to prejde, musíš ísť ďalej. V spoločnosti som na tom podobne ako Ty. Všetci sa zabávajú, som komunikatívny človek, ale mne je skôr do plaču. Navonok možno na ľudí pôsobím, že som z toho vonku, ale to by museli vidieť tie moje "chvíle" keď na mňa prídu spomienky. Jednu vec som ale uzavrela, myslím, že sa mi to podarilo. Prestala som obviňovať samú seba a hľadať odpoveď na otázku "prečo?" Neexistuje na to odpoveď. Aj ja si myslím, že by si mal vyhľadať odborníka, mne pomohlo aspoň to, že som sa raz za mesiac "vykecala", aj keď som s niektorými názormi psychologičky nesúhlasila. Ale mal by si kôli sebe niečo urobiť. Život je krátky, a bohužiaľ aj po takýchto tvrdých úderoch ide ďalej. Ako mi to povedali všetky "múdre hlavy" sú dve možnosti, buď si to budeš dokola stále premietať, rýpať sa v starých ranách, a časom z toho scvokneš, alebo sa prestaň vracať do minulosti, pokús sa dať hrubú čiaru a začať odznova. Tiež som mala vzťah, ale stroskotal, myslím že tam nesadla "chémia", ale hlavne to bolo o tom, že som vôbec nebola pripravená na vzťah, a bol to človek ktorému sa stalo podobné "svinstvo" ako mne a zďaleka s tým nebol vyrovnaný. Tak Ti držím palce, a hlavne treba pozitívne rozmýšlať, ja sa do toho "dokopávam" stále aj keď je to veľmi ťažké. Pekný deň.