napisem Vam "v skratke" (zrejme neviem pisat kratke prispevky:-)) pribeh mojho vztahu s byvalym partnerom (rozisli sme sa pred viac ako mesiacom) a poprosim o radu.Nedavno som oslavila 30.narodeniny.Pred 7 rokmi som prisla do BA za svojim byvalym partnerom,s ktorym sme sa zoznamili doma a kedze on tu studoval,isla som za nim.Aj ja som studovala,ale dialkovo,tak som si nasla v BA pracu.Byvali sme najskor kazdy inde-ja na kadejakych ubytovniach,privatoch a podobne a on na internate.Nebola som s tym spokojna,ale v podstate som ho do nicoho nechcela tlacit,takze to nebolo potrebne riesit.Po 3 rokoch takehoto zitia sme spolu zacali zit-na internate v jednej izbe,ale bola som taka stastna a spokojna.Medzitym sme obaja skoncili skoly a ja som zmenila pracu.Partner si tiez nasiel pracu-a nie jednu a boli sme spokojni.Byvali sme spolu,lubili sa,mali sme penazi viac ako predtym a bolo to vsetko tak,ako som chcela.Potom sme sa v ramci internatov prestahovali znova,ale do lepsieho,lebo uz sme nemali ziadnych spolubyvajucich-proste mali sme nieco ako jednoizbovy bytik pre seba.Bolo to tam moc fajn a ja som pred 1,5 rokom dostala zasnubny prsten.V tom obdobi sme boli velmi stastni.
Teraz si poviete aky problem.Lenze problemy som zamerne vynechala,aby ste videli,ako som nas vztah vnimala ja a co som velmi intenzivne prezivala-teda stastie,lasku,spokojnost a pod..Problemy v nasom vztahu samozrejme boli-velakrat som mala pocit,ze kvoli svojim kamaratom ma zanedbava,ale kedze jeho kamarati boli doma a tam sme cestovali tak raz za mesiac,vzdy som si povedala,ze nevadi,ze ich nevidel,ze chce len pokecat a nemozem byt sebecka.Samozrejme sme sa velakrat kvoli tomu pochytili,ale v podstate to bol taky mensi problem,ktory sme vzdy vedeli zvladnut.Nepacilo sa mi ale,ze si vedel s kamaratmi vypit-mam totiz doma otca,ktory dost pije a ked som bola mala,bil nas vsetkych-mamu,mna,sestry, nadaval,proste aj z toho dovodu ked sa obcas priatel opil,dala som mu jasne najavo,ze sa mi to nepaci,pretoze otec nam tym hrozne ublizoval.Mozno mu to trvalo dlhsie,ale v podstate po case to pochopil,sam sa ospravedlnil a musim uznat,ze aj prestal s kamaratmi tolko pit a ja som bola zase spokojna.V BA sme vacsinu casu travili spolu - ked sme isli niekam von,tak vacsinou spolu a ked sme si naplanovali stretko on s kamosmi a ja s kamoskami-teda kazdy samostatne-nebol problem.Toto sme vobec neriesili a boli sme obaja spokojni,ze s tym nemame problemy.Lenze este som neobjasnila najvacsi problem.Partnerova matka.Partner bol jedinacik a otca nemal,pretoze ked bol maly jeho otec spachal samovrazdu.Nemal k nemu vytvoreny ziadny vztah-s matkou sa o otcovi nikdy nebavili a svoju matku mal za dokonaleho cloveka,ktoremu nikto nemoze nikdy nic vytknut,nedajboze nejako mu ublizit.Ja som jej bola ale trnom v oku-od zaciatku ma urazala, ponizovala, hladala dovody na to,aby poukazala na moje nedostatky.Priatel je diabetik a ja mam po operacii zlcnika,ktora bola spojena s problemami s pecenou.Ja aj cela moja rodina sa aicky prisposobila priatelovmu jedalnicku-teda nesladit,davat pozor na mastne jedla,jest v urcitu hodinu a pod..Lenze priatelova mama zasadne varila to,na co mala chut.Nemala problem s tym,ze mi bolo potom zle a ked som sa nenajedla,tak mi to vytkla,ze sa mi hnusi a podobne.Stale som sa vsak chovala slusne a stale som si vravela,ze budem radsej ticho,nebudem davat najavo to,aka som nabrusena,aby bolo dobre.Partner si ma nezastal,ked ma urazala a ked sme sa o tom doma bavili,tak akukolvek jej zlu poznamku vedel obratit na to,ze to myslela inak,urcite v dobrom a ked nie v dobrom,tak minimalne,ze to mala byt sranda.Nemyslim si vsak,ze sranda je,ked vam niekto povie,ze skolu ste skoncili vdaka mame a ze si vas vycvicila,aby ste u nej umyvali riad.Lebo ja som sa u nej chytala aj roboty,aby som nevyzerala,ze nechcem pomoct a podobne.Tieto poznamky ma urazali,ale aj tak som nikdy na ne nic nepovedala,lenze skoncilo to doma hadkou s partnerom.
Vyvrcholenie nasho vztahu prislo koncom minuleho roka-bola som tehotna-cakala som babo a velmi som sa tesila.Lenze od zaciatku tehotenstva som mala problemy a skoncila som v nemocnici.Ked som sa po tyzdni vratila z nemocnice-isla som k partnerovi a az vtedy som spoznala,coho je jeho mama schopna-bola na mna velmi zla,urazala ma,prirovnavala k psovi vylihujucemu na gauci-lekari mi totiz nariadili lezat,tak som lezala,lenze jej sa to nepacilo a podla nej som zbytocne vylihovala a zaujimalo ju hlavne to,dokedy budem "vylihovat" a ci ma bude teraz jej syn zivit.Zaroven mi chrstla do tvare,ze sme nezodpovedni,ked sme si urobili decko a ze to urcite nebol plan,ale sa nam smyklo a pokazili sme si zivot.Bolo mi velmi zle a nevedela som sa vyrovnat hlavne s tym, ze si ma partner pri tychto slovach nezastal.Potom,ked sme sa vratili do BA partnerove spravanie bolo neznesitelne-vobec sa o mna nestaral,ked som chcela riesit situaciu,ktora nastala (podotykam, ze o babatku sme sa rozpravali uz niekolko mesiacov a babo sme chceli), povedal,ze pockame na matersku knizku a podobne.Bolo mi z toho nanic,pretoze aj napriek tomu,ze som na ruke nosila zasnubny prsten ani vtedy nepadlo ani slovo o svadbe a ani o spolocnom byvani (chcela som,aby sme sa pustili do hypoteky). Na zaciatku decembra priatel havaroval-takmer sa zrazil s kamionom a takmer prisiel o zivot.Nastastie ale sa nikomu nic nestalo,lebo duchapritomnost sofera kamionu im vsetkym zacharnila zivot.Vtedy viezol matku z BA z vysetrenia (lebo stale si vymyslala nove a nove choroby) a isiel pre mna domov,lebo som bola na vysetreni kvoli babu.Prisiel o vodicsky preukaz a mne lekari zakazali chodit autobusmi.Tak sme stale otravovali niekoho kvoli tomu,aby ma odviezol k lekarovi,lebo toho som mala doma,nie v BA.Nakoniec som den pred vianocami o babo prisla.Boli to najhorsie vianoce v mojom zivote.Este v ten den priatel prisiel za mnou,lebo ma pustili s nemocnice a ked sme boli doma-u mojej mamy,tak sa ma spytal,ci nemoze ist domov za mamou.Na druhy den-v stedry den sme sa videli az neskoro v noci-cely den stravil s mamou.Na dalsi den sme isli k nej.Bola hrozne zla-ani slovkom sa ma neopytala ako sa mam a mne bolo stale do placu.Nechutilo mi jest,bola som smutna,ale ona ma nutila jest vianocne kolace a ked som si nedala,tak sa hnevala.Nakoniec,ked sme odchadzali,tak za mnou treskla dverami.Od tej chvile som si povedala,ze tam nepojdem.Ze uz bolo dost blaznovstiev a ja musim zacat zit inak-robila mi stale horsie a horsie a ja som bola tak zahnana do kuta,ze som chcela uz len mat pokoj.Ani vtedy si ma partner nezastal a stale sa vyhovaral,ze mama je tiez urcite smutna, ze babo nebude,ale ze to nevie dat najavo a podobne.Az teraz chapem,ze sa vlastne tesila,preto sa so mnou o tom nerozpravala.Po tomto zazitku som ja bola velmi psychicky vycerpana a priatel o mna absolutne nejavil zaujem-nie fyzicky,ale psychicky.Nevedel ma objat,vziat do narucia,plakala som sama a svoje trapenie som prezivala sama.Obcas som mala pocit,ze sa zblaznim a bola som aj na okolie protivna a odmerana a velakrat nepochopitelne doslova "sialena".Ja som si len nevedela rady s tym,ze som stratila babo a pritom som citila,ze stracam aj partnera,pricom prave vtedy mi mal byt oporou.Vyvrcholilo to velkou hadkou a jeho odchodom z prenajateho bytu,do ktoreho sme sa medzitym prestahovali-niekedy v marci tohto roku.Odisiel par dni po nastahovani.Tyzden na to sme sa stretli a on mi povedal,ze mu velmi chybam a ze chce byt so mnou.Az vtedy som nabrala odvahu a povedala mu ako velmi som sa trapila kvoli babatku a ze som nechcela trapit jeho,tak som mu nic nehovorila.Tak sme sa k sebe vratili.Jeho matka si vsak vymyslela stahovanie.A ked sme sa znova dali dokopy zacalo sialenstvo s jej stahovanim.Vikend co vikend 2 mesiace v kuse som travila sama,lebo on chodil s mamou a jeden vikend merali izby v novom byte,druhy vikend merali kuchynsku linku a treti vikend bolo treba doniest chlapom co malovali mineralku.Partner bol vzdy ten,ktory mi pomahal doma, ba skor by som povedala, ze to ja som pomahala jemu,lebo on vysaval,pral,upratoval....ja som sice varila a vzdy mu pomohla s upratovanim,ale vacsinou to bola jeho starost.Moja starost bola zase ta,ze vzdy som mala popri robote aj dalsiu pracu a tak som do noci sedavala pri pocitaci.Ale obom nam to evidentne vyhovovalo, az dokial nezacalo toto blaznovstvo so stahovanim-ja som stale robievala dlho,ale popri tom som musela zvladnut aj domacnost,pretoze cez tyzden sme chodievali domov vecer a v piatok vecer priatel odisiel za matkou a vratil sa v nedelu vecer.Ked som chcela,aby sme aspon nejako mohli v tom byte zit a nechcela som sa hambit za bordel,co tam za tyzden vedel byt,upratala som,navarila,oprala,povysavala a este popri tom aj cez vikendy robila.Az vtedy som si uvedomila,ze on nema zaujem ani o to,ci mam cez ten vikend co jest.Dokonca ma tam nechal raz samu choru-v teplotach cely vikend.Ale ja mam v BA sestru-vzdy sa vyhovoril,ze ked nieco budem potrebovat,mam tu ju,ale jeho mama nema nikoho,len jeho a je to jeho povinnost jej pomoct,lebo mu obetovala cely zivot.Casto som sa snazila s nim rozpravat o tom,ze citim velky problem medzi nami dvomi,ze citim,ako sa jeden druhemu vzdalujeme a velmi som chcela to vyriesit.Akukolvek dohodu, ktoru sme medzi sebou urobili nikdy nedodrzal. Zaroven som nevedela prekusnut to, ze aj napriek tomu, ze som chcela, aby sme spolocne isli do hypoteky, velmi sa tomu branil a na moje prekvapenie, ked sa jeho matka prestahovala, potrebovala este nejake peniaze,aby doplatila byt, ktory si kupila a ked mi priatel povedal, ze tie peniaze, ktore si pozicala od znameho splaca on s nou, tak som sa nestacila cudovat. Tieto problemy sa stupnovali a priepast medzi nami rastla.Ked v juni oslavoval 30.narodeniny a ja som dufala,ze aspon tie oslavime cez vikend spolu,tak som zase bola rozcarovana,lebo samozrejme utekal za matkou.Tak som ho v ten vikend vyhodila z bytu, uz som nevedela ako dalej-cely vikend som preplakala a citila som, ze sa velmi trapim a som velmi nestastna. Priznala som si, ze nechcem zivot s clovekom, ktory v akukolvek chvilu, v akejkolvek situacii, vie ma "odlozit" doma, aby som pockala na riesenie mojich problemov a uteka za mamou.Vsetky veci si este v ten den odniesol k tete,ktora byva v BA a este doteraz (uz je to vyse mesiaca) byva u nej.Velmi ho mam rada a velmi by som s nim chcela byt,ale viem,ze jeho matka nam v zivote neda pokoj a on sa kvoli mne casu s nou nezriekne a vzdy,ked sa ona zahra na chuderu,tak tam on pobezi a je jedno,co bude so mnou.Je mi to vsetko velmi luto a neviem vysvetlit preco,ale chcela by som byt s nim a zaroven aj nechcela.Viem vsak,ze ho velmi lubim a neviem sa so stratou milovaneho cloveka vyrovnat.Poradte prosim,co robit,som uplne na dne a neviem to zvladnut.Dakujem.
Pisala som tu o velmi zlych veciach,ale bolo medzi nami velmi vela pekneho-vedeli sme sa spolu smiat,tesit sa z uspechov toho druheho,vzdy sme si mali co povedat,rozumeli sme jeden druhemu, financne som sice vacsinu nasich spolocnych vydavkov (nakupy,najomne a pod.) potiahla ja,ale nevadilo mi to a myslim,ze by som to nechcela inak,kupili sme si spolu auto, presli sme vselijakymi tazkymi chvilami a vedeli sme ich spolu zvladnut a aj v sexe nam to klapalo-proste tomu celemu nerozumiem a velmi by som ho chcela naspat.Ale co mam robit neviem a preto prosim,ak vidite,co som robila zle,pripadne co je problem,bola by som rada,keby mi niekto vedel poradit ako ist dalej a netrapit sa.Dakujem este raz.
Prajem pekny den
Jana
