Cítim sa opustená a nikto mi nerozumie

[Lilith696]

S priateľom sme spolu štyri roky. Viem, že ideálny vzťah neexistuje, ale ten náš...Zo začiatku sme mali nezáväzný vzťah, ktorý vyhovoval obom. Dohodli sme sa na podmienkach a hraniciach. Vždy som bola realista a lásku som brala ako prízemný prejav citovej slabosti. Nezaručuje žiadnu istotu a muži to majú proste v povahe ženám ubližovať. Ľudí treba brať takých, aký sú. No on bol ten kto tú hranicu prekračoval a tým sa mi dostal pod kožu, začala som mať ku nemu citový vzťah. Myslím, že aj on ku mne, ale boli tu jeho kamaráti, ktorý nám vzťah neustále kazili a intrigovali. Človek si povie, že môj priateľ mal vedieť čo chce, ale to ho nepozná...On je nimi strašne ovplyvniteľný. Natoľko, že sa so mnou 9 krát z ničoho nič rozišiel a o týždeň sa ozval vraj ho to mrzí. Zakaždým som mu odpustila, snažila sa ho chápať...Mohol čo chcel. Brala som ohľad na jeho potreby a aj to, že jeho kamaráti tu boli predo mnou, sú súčasťou jeho života a má ich rád. Stala sa raz situácia, že ho kamarát zavolal na chatu, kde ma podviedol s mojou kamarátkou. Odpustila som mu aj to a chcela ísť ďalej. Ale vtedy som ešte nevedela nakoľko ma to zasiahlo. Nie je to o tom, že mu neverím, to nie. Vtedy som si povedala DOSŤ. Tých jeho kamarátov som znenávidela na celej čiare lebo môžu za 95% vecí, čo sa v našom vzťahu stalo. Veľmi sa tešili, že ho pre neveru opustím, ale ja som veľký tvrdohlavec. S úsmevom na tvári som sa s ním objavovala v spoločnosti a do karát mi hralo aj to, že som zistila, že som tehotná. Ako im len zamrzli tie falošné úsmevy na tvári. Ale to im nebránilo mi celé tehotenstvo znepríjemňovať a naschvál vyvolávať priateľovi či nejde s nimi von a tak...Veľa krát sme sa kvôli tomu hádali. A aby toho nebolo málo každý odsudzoval mňa, že chodím von (veď tehptenstvo predsa nie je choroba). Asi všetci čakali, že budem sedieť doma s opuchnutými členkami vyloženými na stolíku a študovať články o správnej technike kojenia. No bohužiaľ, ani jedno ani druhé som nikdy nemala v pláne. Nikdy som nepatrila medzi tých čo vysedávajú doma a kojenie sa mi vrcholne hnusí. Tak som si celé tehotentsvo "užívala", chodila von s priateľmi a tak. Najradšej som mala keci o tom, že prečo mi to priateľ dovolí. A čo je on môj otec?? Ten mi v živote nič nezakázal tak určite nebude môj partner. Dieťa som porodila, napriek tomu, že som nehnila doma a nekysla ako cesto bolo krásne a zdravé a veľmi som sa z neho tešila. Keby som tak vedela čo príde potom....mám dojem, že som sa niekde zasekla...Priateľ žije akoby sa nič nikdy nedialo. Tí jeho kamaráti, jeho rodina na ktorú mám alergiu tiež a nevera...a čo ja mám ako z toho? Ako nechcem sa stále hrabať v minulosti len ma rozčuľuje ako každý v mojom okolí ignoruje ako sa cítim. Po pôrode sa ma nikto neopýtal, čo mám v pláne a ako sa cítim. Veď čo môže žena plánovať. Maximálne tak to, čo bude variť. Prvá otázka niekoho, kto ma prišiel do nemocnice bola "či mám mlieko"...a to sa ako nikto neopýta či vôbec kojiť chcem? Či môj názor je nepodstatný a to čo cítim je tiež nepodstatné. Vlastne by som pocity, čo sa týkajú mojej osoby mať asi nemala lebo žena asi stráca porodením dieťaťa právo na všetky radosti života. Moja radosť má byť večne špinavý riad, kopa prádla, použité plienky a prsia plné mlieka. A čo som ja krava, že ma treba pravidelne dojiť? Muži tí sa nemusia v ničom obmedzovať, on i sú páni tvorstva a všetky radosti patria im...super. Tri týždne po pôrode som šla do fitka a začala pravidelne cvičiť a moje okolie mi dalo pocítiť, že dieťa vraždím lebo moja povinnosť je hniť doma a celý život sa točiť okolo niekoho zadku. Či je to dieťa alebo muž lebo je asi grambľavý si navariť sám. Ale nie...ako môj priateľ ...súčastný problém je v tom, že mi to máme naopak. Keď sa nám narodil syn, vymenil ho za svojích kamarátov. To môžem byť rada konečne som sa ich zbavila...lenže...kde som v jeho živote ja?? ja tiež potrebujem trochu lásky a pozornosti a aspoň trochu záujmu o MOJU osobu. Jeho nezaujíma nič len náš syn a to čo bude variť na obed lebo ja varenie z duše neznášam. V živote som nevarila nič a ani to nemám v pláne. Tak naše debaty sú o tom, koľko krát syn kakal, koľko má zubov a tak no a samozrejme čo bude na obed. Minule sme sa pohádali lebo som mu brechla, že nech spraví aj mrazeného psa, že je mi to srdečne jedno a že miestami by sa ma namiesto toho mohol opýtať aspoň to trápne "či som šťastná" a prejaviť o mňa trochu záujmu ako o samostatnú osobu, namiesto toho, že čo bude na obed. Samozrejme nepochopil a urazil sa. Sex máme už len občas aj to len raz denne. Aj to...nazvala by som to, že si chce urobiť svoju robotu a ísť spať. Žiadna predohra ani nič lebo on je proste unavený, bolí ho hlava atď...no ako starý človek. A keď ideme niekam na rodinnú návštevu? Ak môžem sa tomu vyhnem lebo budem najskôr počúvať aké má plány priateľ a veci okolo neho...a aby som tam nebola ako teľa tak sa mi nikto neopýta ani trápne "ako sa máš" ale čo nové s malým, koľko má zubov a také kraviny, ktoré im môže povedať aj priateľ. Nechápem načo tam mám ísť keď ja nikoho aj tak nezaujímam. A aj moji priatelia...odkedy mám dieťa a niekomu napíšem...hneď prvá otázka ako sa má malý a už je z toho hodinová debata. Ako je to normálne, že každému dieťaťu okolo roka idú zuby a začína chodiť a tak...tak nechápem načo máme o tom hodinu diskutovať. Cítim sa strašne. Už nemám nikoho. Otec je hajzel, ktorý si ženy neváži, s ním nemám o čom, mama ma pokladá za krkavčiu matku lebo som sa rozhodla vrátiť do práce a priateľ je na materskej (šak jemu to aj tak vyhovuje), priateľa si privlastnil náš syn a moji niekedy kamaráti?? im som dobrá len vtedy keď potrebujú niekoho ohovárať lebo po pôrode nemám 100 kíl, mastné vlasy, okusané nechty, nosím vysoké topánky a pekné oblečenie, chodím cvičiť a zabávať sa vonku. Mala by som sedieť doma, variť a štrikovať. Takto by som nikdy šťastná nebola. A načo mám byť aj doma keď tam nikomu na mne nezáleží a nikoho nezaujímam? Neviem čo robiť. Už som z toho nešťastná. Mám kopu priateľov ale cítim sa sama.