Nemam nic

[dalsi.zufalec]

Moj problem spociva v tom, ze nemam iba jeden ale hned viac problemov, ktore sa postupne nabalovali.

Uz od puberty som mal problem bavit sa s dievcatami kvoli hanblivosti. Prve dievca sa mi zapacilo v 13 a v podstate vzdy bolo nejake dievca, ktore sa mi pacilo alebo pre ktore som uplne stratil hlavu. Nikdy som ziadne dievca na zakladnej ani na strednej skole nemal. Znasal som to tazko lebo vecinou to boli dievcata priamo zo skoly a musel som sa prizerat ako sa dotycna zabava s inymi chalanmi, pripadne ako randi s inym. Tato dlhodoboba nespokojnost u mna sposobovala rezignaciu, lahostajnost, nic ma nebavilo, nezaujimalo. Mal som aspon kamaratov, s ktorymi bolo fajn a priviedli ma na lepsie myslienky a nebol som natom az tak zle.

Na vysokej skole to bolo dalej horsie. Som introvert a mam problem nadviazat rozhovor s neznamymi ludmi. Na zkladnej a strednej som este kamosov nasiel ale na vyske kde uz kazdy ma iny rozvrh to bolo tazke. Ako skupina sa nestretavate tak casto a nebol som z intraku. Teda chodil som denno denne do skoly bez toho aby som sa s niekym rozpraval. S kamosmi zo zakladnej, strednej som sa prestal stretavat( okrem par vynimiek s ktorymi sa vidim iba raz za cas ale nemam si s nimi v podstate co povedat). Cele dni teda ked nie som v skole sedim doma.Spociatku mi to nevadilo ale neskor zacalo. Hlavne ked som mal chut ist niekam von a nemal som s kym a este som sa musel ucit na skusky. Bolo to neprijemne ale ja som dalej chodil do skoly, sedel doma a ucil sa, prip nieco na nete(moj klasicky den). Vravel som si, tak nemam priatelov, nemam frajerku, budem sa venovat aspon skole a vzdelavaniu. Aspon nejaka perspektiva do zivota. Ako student som slabsi priemer takze ucenie mi islo velmi tazko a musel som dost dret aby som vobec prechadzal z rocnika do rocnika. S mojou "socialnou izlolaciou" som nic nerobil. Bola to velka chyba. Zacala sa vo mne prejavovat obrovska nechut k uceniu. Uz som nedokazal zatnut zuby a makat aj 15 hodin denne ked trebalo ale ledva som vydrzal ucit sa par hodin denne. Vykonnost isla dole. Zacal som mat vycitky, v skole sa mi darilo stale horsie. Bol som zo seba znechuteny. Jedina vec comu som sa poriadne venoval bola skola. Proste jedina vec, na ktorej mi zalezalo, na ktorej som drel, sa mi nedarila. Zacalo mi klesat sebavedomie(ktore uz aj tak mam male), ze som neschopny. Nakoniec ma vyhodili zo skoly lebo uz som nevladal sa ucit, proste ja som chcel ale neslo to.

Zacal som nad sebou viac rozmyslat a vidim, ze som natom dost zle. Clovek k spokojnosti potrebuje(okrem zdravia)
1. mat priatelov
2. mat partnera
3. zaluby, ktorym sa venuje
4. pracu, ktora ho bavi a naplna a ten pocit, ze som dobry v tom co robim(toto by mala byt idealne aj zaluba)

Ja z tychto veci nemam nic.(uz aj zdravie nie je take pevne ako kedysi, casto som chorlavy). Je mi 24 a
1. priatelov nemam, snad iba par "znamych", s ktorymi sa vidim raz za cas a nemam s nimi co robit, povedat
2. dievca som v zivote nemal, so ziadnou nespal, neviem ani ake to je bozkavat sa, objimat sa s milovanou osobou
3. zaluby, ktore som mal ma uz tak nebavia a nedokazem si ani nic najst co by ma bavilo
4. Zacal som hladat pracu ale nikde ma nechcu.

Navyse som strasne otupeny clovek, dusevne prazdny. Rozmyslal som preco sa nerad rozpravam s ludmi a je to kvoli tomu, ze nemam im co povedat. Co cakate od cloveka, ktory sedi denno denne doma a s nikym nekomunikuje? Proste ten trapny pocit, ze stretnete niekoho znameho a neviem o com rozpravat. Ja chcem komunikovat ale nemam o com, uz ako som spominal, zaluby, ktore som mal ma uz nebavia a fakt nemam co povedat. Nesledujem poriadne sport, politiku, nejake technologicke novinky alebo ine temy. Iny clovek aj keby chcel tak nema sancu so mnou nadviazat zmysluplnu komunikaciu.

Zivot ma vobec nebavi, cim som starsi tak tym svoj zivot znasam horsie. Nevidim zmysel svojho zivota. Navyse cely tento svet mi pride zvrateny a chory. Ked vidim ludi, ktori maju pekny a spokojny zivot, byvam nasrany. Psychicky som nestabilny, lahko podlahnem zlej nalade a niekedy bezdovodne mavam dobru naladu. To ako som doteraz zil ma psychicky velmi zdeformovalo a moj zivot ma stale nici cim dalej tym viac. Neverim, ze dokazem zmenit svoj postoj k tomuto svetu, zmenit svoje spravanie, byt komunikativnejsi, ze sa niekedy budem mat rad a ze niekedy budem mat normalny zivot s priatelmi, partnerkou a pracou, ktora by ma bavila.