Zdravým. Už dlhší čas pociťujem problém. Nemám vôľu ďalej riešiť svoj život.
Rozum funguje vie, že sú aj horšie veci a ťažšie skúšaný ľudia, aj nanovo začať sa dá, ale nevládzem sa ráno zobúdzať na čo, po ničom už netúžim, nič nechcem, ani veci, ani vzťahy, ani práca ma nezaujímajú. Najradšej by som zaspala a už sa nezobudila. Snažila som sa prinútiť k normálnemu životu, nijak sa naštartovať, ale nejde mi to ani po roku. Mám sa dať liečiť ? dá sa vôbec toto liečiť, je to choroba?
/ Trochu na objasnenie, stručne :
Mala som dosť ťažkosti v detstve (vzťah rodičov-neznášali sa, nás používali medzi sebou keď sa hádali).Hnevalo ma to,ale vedela som sa nad to všetko povzniesť, mala som svoj vysnívaný svet.Ťažšie to bolo na strednej, napriek všetkým príkoriam spolužiakov tínedžerov, mala som svoj sen kone. Upla som sa naň veľmi silno, až fanaticky. Hneď ako som skončila školu išla som do práce a šetrila na svoj sen, učila sa jazdiť a s tým spojené. Zažrala som sa do toho až tak, že som to robila ako prof.za výplatu. Pokračovalo to, ako v lete na saniach.
Dopadlo to tak, že som mala svoje kone zariadenie, vybavenie.
Obetovala som tomu zdravie(ani vážne hrozby lekára ma neodradili) aj osobný život - partnerský, na nič som už nemala čas a energiu (zamestnanie a potom ku koňom) všetky prostriedky išli do koní.
Niekedy som si to uvedomila, ale nevedela som s tým prestať. Stále, ako hazardný hráč som si vravela, že, ak vydržím ďalšiu zimu, ďalšiu sezónu už sa to zlepší a budem za vodou. Osud zasiahol - úraz - koniec. O kone a zariadenie sa doteraz súdim.( Bezúspešne, spravodlivosť stojí peniaze, no ledva splácam dlhy.)
No čo bola som taká vyčerpaná, že sa mi nehojil úraz. Mesto bežnej doby liečenia sa to natiahlo o 3 mesiace na viac. Dala som si čas, na zahojenie po sklamaní, rozmyslieť si nový životný cieľ. No nijak časom som sa dostala do takého stavu, že ma nič nebaví. Nechce sa mi nič, ani veci a činnosti čo ma bavili. Keď som hladná, nechce sa mi ani jesť, doliehajú na mňa zanedbané zdravotné problémy/