Dobry den,
uvedomila som si, ze mam problem s klamanim a pravdupovediac, uz mi to prerasta cez hlavu.
Kedysi som klamstvo pouzivala v situaciach, kedy bolo jasne, ze budem mat problemy ak poviem pravdu - rodicia, ucitelia a ine autority, a zistila som, ze zivot je tak ovela jednoduchsi. "Mala loz neublizi, urychli proces a nebudu zbytocne natahovacky" hovorievala som si. - Nerada sa totiz konfrontujem. Su ludia ktori sa nevedia pozriet na vec z ineho pohladu, su ludia ktori su precitliveni,atd.
Lenze casom som tak spohodlnela, ze uz s kamennou tvarou zaklamem aj pri beznych veciach (a robim to neustale), lebo sa mi jednoducho nechce vysvetlovat. Poviem veci vo forme v akej viem, ze nevyvolaju rozruch. Najhorsie je, ze sa v tom clovek zamotava viac a viac.
Viem, ze pri kontakte s rodicmi to uz asi nezmenim, pretoze obaja maju svoj svet a nikdy nepripustia iny nazor, ale viem, ze mam v okoli vela ludi ktori by pravdu pochopili a hlavne OCENILI. Uz nemam 5 rokov. Klamstvo je hnusne a nedokazem sa to odnaucit. Problem je aj to, ze mi celkovo chyba vola, vzdy s niecim zacnem, ... a tam aj koncim ci je to vec pozitivna, alebo negativna.
Dakujem vopred za radu,
Petra