Nieco nie je v poriadku

[Miastenia]

Dobrý den,
rozhodla som sa ze skusim napísať do tejto poradne, pretoze k psychologovi sa neviem odhodlat ist.

Mám taký problém, ze cítim ze so mnou nieco nie je v poriadku.
Zacnem od zacitaku. V detstve som bola sikanovaná a utiahnutá, bála som sa chodit medzi ludí a podobne. Avsak ked sa objavili ludia, ktorí ma mali radi bola som tomu stastná a dokázala som pod dlhsom case co sme sa poznali sa s nimi aj dobre zabávat a mat priatelstvá.
Kritické obdobie nastalo v puberte, kedy som svoju utiahnutost, to ako ma ludia vnimali- ako nudnu nespolocensku a svätú, zacala nejako viac vnimat . zacala som sa kamarátit s jedným dievcatom ktorá ma dost ovplivnovala, a to sa nepacilo hlavne mame (veci ako malovanie a pod) tak som sa dost burila a bolo to dost nepekné obdobie. okrem iného som sa prestala kamarátit s mojimi dobrými kamarátkami, hanbila som sa za svoju vieru, a postupne som sa dopracovala k tomu ze som svoju uprimnu vieru opustila a bola som skor proti Bohu. na strednej s novým klektívom som zostala sama a trpela depresiami, pocitmi menejcennosti, az zhnusenia zo seba samej (z mojho konania, mojho vnutra). kolektív na skole bol dobrý ale dá sa povedat ze to boli vsetko extroverti, s ktorými som nemala moznost dospiet k nejakým intímnym rozhovorom o mojich problémoch, pocitoch, a celkovo som nedokázala nadviazat vztahy.
dá s apovedat ze som bola v zufalej situácii. postupne som sa vsak ucila mat sa rada a prestat vsetkých nenávidiet, povrchne posudzovat .k comu mi pomohlo viacero faktorov, ale siahla som aj po knihe Miluj svoj zivot od Luis L.Hayovej, ktorá hovorí o tom ze zivot je taký aký si ho vsugerujes.(neskor ked som mala pocit ze som robot ktorý nemá ani jednu zlu emociu, som vsak zistila ze to nie ok, a musela som zacat byt kritickejsou)avsak ani do konca strednej som si nenasla kamarátov ani len jednu kamarátku na skole. celkovo som nemala pritelov, len jednas kamsoka z detstva som mnou obnovila kontakt. teraz som na vysokej skole (uz 4. rok) a mám dojem ze mozno niekedy nevnímam realitu, prípadne nemám pocity,, alebo len mnou urobené pocity, ze nevnímam to ze je okolo mna kopec fajn ludí, a ze ja som sama. ze ani nevnímam samotu, a nejako mi nevadí. som izolovaná. v poslednom case mám aj pocit ze v mojom pohlade nie je nieco v poriadku, akokeby som zila len sama so sebou.
chcela by som navstívit psychologa len na to nemám odvahu- mám aj strach co by mi zistil, a ze by ma poslal k psychiatrovi a nadopovali liekmi. cítim vsak ze nieco by som mala zmenit, ze maáám v sebe nejaký blok, ktorý ani nechcem stratit, lebo viem ze potom by som citila aj zlé veci.
Za prípadnú odpoved dakujem