Nevyriešiteľný problém?

[dna31204]

Som veľmi rada, že som našla vašu adresu, už dlho som hľadala takúto službu. Mám problém, ktorý sa mnou tiahne už "pekných" 6 rokov. Mám 19 rokov, poviete si, že je to naj krajší vek mladého človeka, ale ja to tak necítim. Začnem písať prvú kapitolu môjho života a tou je detstvo. To som mala pomerne šťastné, bola som vždy veselá, zvedavá a mala skvelú kamarátku, s ktorou som sa zoznámila v prvý školský deň v prvom ročníku. Boli sme si ako sestry. Rodičia sa mi vtedy naplno venovali a rozprávali sa so mnou. Nikdy nezabudnem, keď som si sadla k ockovi do kresla a túlili sme sa spolu. Keď píšem tieto riadky, je mi do plaču. Kto vtedy mohol tušiť, že sa takéto chvíle navždy skončia a nikdy sa nevrátia? Keby som si mohla vybrať, nikdy by som nechcela stať sa dospelou.Týmito krásnymi okamihmi sa končí prvé obdobie a začína sa druhá etapa môjho života. Tá nebola príliš šťastná. Z jej následkov sa nevyrovnávam dodnes. Jej začiatok sa datuje, keď som nastúpila na druhý stupeň základnej školy. Každému sa vtedy vybavia nové príležitosti k priateľstvám, noví učitelia a nový systém výučby. Bohužiaľ, keď som sa prihovorila k spolužiačkam, odvrkli mi a nechceli sa so mnou baviť. Neviem prečo to bolo tak, možno preto, že som nechodila zmachlená ako prostitútka, neobliekala sa do oblečenia, ktoré viac odhaľovalo ako zakrývalo a nepoužívala som vulgárny slovník, jednoducho, bola som iná. Keď som sa vtedy o tom rozprávala s rodičmi, povedali mi na to, že mi iba závideli, že som z dobre situovanej rodiny, že ma baví učiť sa a podobne. Nadišiel 6. ročník na základnej škole a s ním prišla do môjho života prvá veľká zmena. Moja najlepšia kamarátka si čoraz viac sadala na obede s inými spolužiačkami. Bola som vtedy veľmi nešťastná, pretože z priateľov som mala iba ju. Čo nevidieť to začalo medzi nami škrípať. Ešte v piatom ročníku mi povedala, že sa sťahuje do Fintíc, že nemám byť z toho smutná, že ju môžem prísť kedykoľvek navštíviť. Vtedy, v šiestom ročníku, som mala prísť k nej na oslavu jej narodenín. Bohužiaľ, oslava sa konala v strede týždňa, kedy som nemohla vôbec prísť, pretože ma nemal kto odviesť. Kamarátka sa veľmi nazlostila, vtedy mi povedala, že tortu museli hodiť sviniam. Nebol to ale jediný dôvod, prečo sme sa rozišli. V ôsmom ročníku mi jedna spolužiačka povedala, že moja bývalá kamarátka so mnou nechcela byť preto, pretože ma považovala za "decko", zatiaľ čo ona už chcela byť "veľkou ženou". Vtedy sa aj obávala, že ak ostane so mnou, tak z nej bude stále "decko", čiže som na ňu mala asi zlý vplyv. Nadišiel 7. ročník na škole, bohužiaľ, už sme spolu nesedeli. Môj stav osamelosti ale netrval dlho. V jeden deň učiteľka prikázala jednému dievčaťu, aby si ku mne prisadlo. Stali sa z nás síce kamarátky, ale nebolo to to, čo som zažila predtým. Neviem prečo. Pravdupovediac, často mi moja nová kamarátka liezla na nervy. Tieto udalosti boli ešte nič. Prišiel ôsmy ročník na základnej škole, s ktorým sa spája problém, ktorý neviem vôbec vyriešiť. Začalo to na Vianoce v roku 2003, keď rodine moja teta predstavila svojho nastávajúceho. Všetci ho mali radi, len mne sa vôbec nepáčil. Toto boli vôbec prvé prázdniny, po ktorých som sa tešila do školy, pretože náš hosť bol veľmi hlučný, nevychovaný, mal slovník plný nevhodných poznámok. Teraz si poviete, prečo sme ho neupozornili na jeho správanie. Bohužiaľ, v našej rodine vládne ideológia, že len moji starí rodičia a ich hlúpa mladšia rozmaznaná dcéra majú vždy pravdu (moja teta, dedo a babka). Oni sú šľachta, vrchnosť, zatiaľ čo my ostatní sme len ich sluhovia. Takže na tetinho priateľa nikto nesmie povedať jediné krivé slovo. Jeho návštevy boli stále častejšie, ani sa mu nedá pozrieť do očí, pretože vždy keď sa do nich pozriem, vidím v nich samé zlo a chuť zabíjať a intrigánčiť.Hovorí sa, že oči sú zrkadlom duše a je to číra pravda. Bohužiaľ, ja som bola a som vždy tá, ktorá sedí oproti nemu, takže som sa naňho snažila nepozerať, pretože sa naozaj na neho nedalo dívať. Za takéto moje správanie sa mi mamča veľakrát vyhrážala, že dostanem bitku, ak k nemu nebudem slušná. Odvtedy som sa do seba dosť uzavrela a prestala si byť istá sama sebou. Vo februári roku 2004 moju tetu požiadal o ruku, vtedy som sedela v kuchyni, učila sa na písomku z chémie a celým mojim telom sa niesol taký zvláštny divný pocit miešaný zo strachu, obáv o svoj život a veľkého šoku, naozaj chýbalo mi málo k odpadnutiu. Najhorší zážitok bol pre mňa ten, keď som v obývačke pozerala na televízor, on do nej vošiel a sadol si do kresla, akoby mu všetko patrilo. To ale nebolo všetko. Potom si sadol na koberec a ja som sa dívala do zeme, aby som sa na neho nepozerala. Mamča si to všimla, zavolala ma do kuchyne a poriadne ma vykričala, až som mala slzy v očiach. Keď som ale prišla na poschodie, sestra vyslovila vetu:"Prečo sa tak správaš?" Išla som spať a rozplakala sa v posteli. V tejto chvíli som prvýkrát uvažovala nad samovraždou. Ako následok môjho kumulovaného hnevu a rečí, ktoré som vždy chcela všetkým vykričať do očí, čo sa dodnes neodohralo, mi v polovici roka 2004 zistili slabšiu formu astmy. Myslím, že to nie je náhoda. Odvtedy sa neviem nadýchnuť z plných pľúc a cítim na mojich bedrách neustále zväčšujúce sa bremeno. V priebehu roka 2004 sa môj bezstarostný život začal ešte viac rúcať ako domček z karát. Na školskom výlete v 8. ročníku som prišla na to, že ma moja druhá kamarátka ohovára a návštevy toho hnusného zasraného chuja (prepáčte, ale inak ho nazvať neviem) boli čoraz častejšie a neustále mi prekážala jeho prítomnosť najmä počas všetkých prázdnin. Tie jeho debilné neslušné reči, hlučný otrasný smiech, neustála sa vtieravosť, on je niečo odporné, čo by som najradšej vymazala zo svojho života, veľakrát som si želala a stále si želám jeho smrť, aj keď viem, že sa to nemá. Nič pozitívne, aj keď sa o to snažím, nevidím. Prišiel ďalší prelomový rok a tým bol rok 2005. V tomto roku som robila prijímačky na strednú školu, ktoré najskôr neboli úspešné, ale nakoniec ma vzali na 2. najťažšie gymnázium na Slovensku, aj keď som na neho nechcela nastúpiť. Bohužiaľ, túto školu navštevovala celá moja rodina, takže som nemala na výber. Ak som protestovala, hneď som za to dostala poriadny výkrik od mamči, taký, že som mala z nej veľký strach. Vždy taká bola. Tak som teda nastúpila do prvého ročníka na gymnázium. Spomínam si, ako mi ešte pred týmto nástupom sestra aj s rodičmi rozprávali, že si na gymnáziu nájdem nových kamarátov, že je to úplne nový začiatok a že síce škola bude ťažká, ale budú mi v učení sa kedykoľvek ochotní poskytnúť mi pomoc. Prvé sklamanie prišlo hneď na začiatku ročníka. Na hodiny biológie sme dostali veľmi prísnu profesorku, ktorú nemal nik v obľube. Na biológii sa mi vôbec nedarilo, dostávala som samé päťky a hrozilo mi prepadnutie. Neúspech z biológie sa potom ukázal v plnej sile v ďalších predmetoch, síce som neprepadala, ale nebolo to nič moc. Nemala som chuť učiť sa a vôbec chodiť do školy. Bohužiaľ, chodila som a trpela tam. V kolektíve som si nenašla žiadnych kamarátov, celé 4 roky som trpela samotou a vlastne dodnes nemám žiadnych priateľov. Nakoniec sa mama porozprávala s profesorkou a neprepadla som. Celý tento školský rok sa ma zmocňovali pocity depresií, samoty a nepochopiteľnosť od okolia. V tomto roku bohužiaľ zomrel dedkov brat a museli sme mu ísť na pohreb, asi 2 týždne pred ním sa teta rozišla s frajerom, čomu som sa veľmi potešila, ale po pohrebe sa dali znova dokopy. Na začiatku 2. ročníka sa ma ešte viac zmocňoval pocit samoty, pretože v lete 2006 som prežila jednu z najkrajších dovoleniek. Boli sme na týždeň v Českej republike v mestečku Tábor a odtadiaľ sme cestovali po hradoch a zámkoch. Veľmi sa mi páčila Červená Lhota, Hluboká a Konopiště. S týmito zážitkami som sa ale nemohla nikomu v školskej triede zdôveriť, pretože som nemala priateľov, aj keď som ich chcela mať. Depresia sa ma zmocňovala ešte viac, keď som videla v triede navôkol každého s každým zdôverovať sa zo zážitkov z letných prázdnin. Veľkým problémom bol ten, že som si s dievčatami v triede nemala čo povedať, bola som od nich úplne odlišná. Našťastie v druhom ročníku sme dostali novú profesorku biológie a známky sa mi konečne začalizlepšovať a v treťom ročníku som to dotiahla na vyznamenanie.

Suma sumárum, chcela by som od vás vedieť, ako vyriešiť tento problém, ktorý som vám opísala dosť podrobne. Myslím si, že keby všetci v rodine prišli skôr na jeho hlúpu povahu, pre ktorú ho nenávidím (prišli na ňu až v roku 2007/2008 a dodnes sa mi za všetky tie vyhrášky neospravedlnili, oni mi povedali, že áno, ale ja si to nepamätám) bol by dnes zo mňa úplne iný človek. Dnes mám "len" nízke sebavedomie, neviem udržať dlho očný kontakt, som bojazlivá, nemám dostatok odvahy a nekonám rázne. Pevne verím, že mi pomôžete a spolu s vašimi vzácnymi radami mi poradíte, ako by som mala začať tento problém riešiť, čiže dať mi nejaký podnet na zmenu. Dúfam, že naša spolupráca neskončí len touto jednou elektronickou správou a budeme spolu riešiť komplexne všetky problémy. Ak budete mať akékoľvek otázky k mojej minulosti, neváhajte opýtať sa ma. Rok 2010 je rok tigra, ktorý značí veľa zmien, či pozitívnych alebo negatívnych. Verím, že tou pre mňa pozitívnou zmenou bude konečne začať slobodne žiť a nadýchnuť sa plnými dúškami.

P.S. Pokúste sa mi odpísať čo najskôr, touto cestou by som vám ešte chcela zaželať veľa úspešne vyriešených ľudských problémov, šťastia, zdravia a duševnej pohody. Želám vám príjemný večer.

[Richard Gróf]

Milá DNA,
je škoda, že 19-ročné dievča rozpráva príbeh svojho života ako "obeť", ktorej okolnosti života zatlačili pohľad do zeme. Medzi riadkami Vášho príspevku sa dá vytušiť hnev na okolie, ktoré Vám nerozumelo, a pod ním pocity krivdy a ublíženia. Fakty našich životov sú fakty, ale je na nás, aké "príbehy" o nich rozprávame, akú "úlohu" v nich zohrávame a aké závery si z nich odnášame...
Z tejto jednej, aj keď obsiahlej, výpovede sa neodvažujem vyslovovať riešenia, je na Vás, aby ste ich skúšala a hľadala. Ale možno by sa dalo začať s odpustením... odpustením rodičom, spolužiakom, s odpustením tete a dokonca aj jej priateľovi a potom snáď aj sebe samej. Sú, akí sú - sme, akí sme. Keby sme vedeli byť lepší, boli by sme. Formuje nás príliš veľa vecí na to, aby sme si povahu jednoducho vyberali. Skutočné odpustenie zvykne priniesť hlbokú úľavu, zbavuje hnevu aj bolesti, z "obetí" robí slobodných ľudí, narovnáva zaťažené chrbáty.
Ak sa Vám podarí odpustiť, možno fakty Vášho života uvidíte vo svetle iného "príbehu". Ťažké povahy nebudú "chuji", ale ľudia, čo to sami so sebou nemusia mať jednoduché, alebo ich možno uvidíte ako "učiteľov" Vašej trpezlivosti alebo ako výzvu, ktorá Vám otvára možnosť porozumieť ich vnímaniu, ich svetu. Možno zistíte, že tieto svety nie sú iba čierne a opovrhnutiahodné, ale že "hlučný smiech" môže byť uvoľňujúci, radostný alebo nebojácny. Možno ľudia, ktorých sa stránite Vás toho môžu veľa naučiť. Ak nebudete "obeť", nemusíte sa ich báť. Keď uvidia, že ich nesúdite, budú priateľskejší.
V takomto príbehu života sa dá dýchať zhlboka. Vy ste rozprávate svoj príbeh, Vy určujete, aký bude.

[Dasa]

Pan psycholog vsak vy viete odpustit? Vsak na fb mate nenavist voci cirkvi katolickej lajknute tak neviem..odpustit je tazký proces dlho rokov