Zmysel života

[Lepob]

Dobrý deň, aj keď mi trochu príde hlúpe takto písať (robím to prvý krát), nedá mi inak... Neviem kam inam sa môžem takto obrátiť. Mám 22 rokov a počas môjho života som často krát mala pocit že môj život nemá zmysel. Také stavy hlbokého smútku zmiešaného so zlosťou, pocitom sklamania a nezmyselnosti som mávala raz za čas... teraz je to bohužiaľ už tretí týždeň po sebe čo sa mi opakovane vracajú a ja sa cítim strašne. Mám pocit že môj život je nanič, že moja existencia nemá zmysel... A pritom som vždy na sebe pracovala (učila som sa opakovane sebaláske, stať sa sebavedomejšou, pracovať na svojich pocitoch menejcennosti). Ale teraz cítim že už nevládzem... Keď vo chvíli keď potrebujem podporiť mi kamarátka napíše že to až príliš prežívam, (keď som bola v šoku, nahnevaná a uplakaná zároveň po tom čo sa mi vyhrážal na ulici zbitím cudzí predavač Nota Bene) tak som bola sklamaná na celej čiare... a najmä včera keď som bola u nej a opäť sa jej splnilo všetko to čo ja si želám už dlhšie... (bola ostrihaná, schudla, bola pokojná, že sa jej darí...) a toto sa nestalo raz. Stalo sa to už veľakrát že som po niečom túžila a ona to dostala skôr než ja... po toľkých rokoch je to na porazenie... (nielenže má lepšie zázemie, podmienky, oboch rodičov, dosť financií, vie čo kam ďalej pôjde ale ešte aj to že sa zrazu stala pokojnou) už fakt nevládzem a mám po krk tohto života... Mám pocit že ani nemám ozajstných priateľov... len túto kamarátku a potom druhú ale žiadna z nich nie je taká že by som sa jej mohla osobne vyplakať na ramene.. tá druhá býva ďaleko... a ona má oporu v rodine ale ja tú oporu nikde nemám... :'( Stále ani neviem kam mám ísť ďalej, kým chcem byť... a som z toho všetkého už unavená.... Nepomôže mi ani vyplakať sa... je to proste plač ktorý neustále prichádza v návaloch... že chvíľu som v pohode a potom plač. Zase chvíľu v pohode a zase plač... (prípadne smútok a zlosť zároveň), pripadám si ako debil. Prečo ja sa cítim tak strašne a neustále pociťujem že môj život nemá zmysel a ostatní vôbec také pocity nemajú? (Ani moji rovesníci v škole) Pripadám si ako blázon... Už neviem čo mám robiť... Necítim sa dobre na tomto svete... Niekedy som usmievavým slniečkom a je mi dobre v spoločnosti - lebo bez nej ma chytá smútok ale niekedy mám všetkej spoločnosti dosť a chcem byť sama a užívam si ticho... ale v smútku moc komunikatívna (ústne) nie som. Proste mám pocit že je všetko na prd...