Ani neviem, co napisat, respektive ako zacat. Po skonceni strednej skoly som bola prijata na VS farmacia- moj sen. Nuz ale clovek mieni, Pan Boh meni. Otehotnela som. Takze skola bokom a priprava na rodicovstvo. Roky ubiehali, spravila som si vysku, ale uplne ineho zamerania, vyberala som tam kde sa dalo studovat externe. Po 10 rokov prisel syn. Teraz ked mi konci MD som uplne na dne. Nedari sa mi najst praca, ak potencIonalni zamestnaci pocuju o dvoch detoch koniec. Prepada ma depresia z menejcennost a doslo to do takeho stadia, ze obvinujem prvorodene dieta za zbicenie svojho zivota. Lebo keby neprislo, zivot by bol lahsi a bola by som hned nasla uplatnenie. Ano viem, hrozne zmyslanie. Stale upadam do depresii, chcela by som vratit cas a zit inak, inak konat a vsetko ine. Manzel mi dokola pomaha, ale stale citim, ze som uplne na dne. Vraciam sa do minulosti a neberiem pritomnost
mam pocit ze sim zila zlym sposobom, chcem vsetko nechat tak a olnit si svoje sny a tuzby...ale je to nerealne. Citim sa zle, lebo svoje deti milujem, zivot by som polozila za ne, vsetko maju, ale stale mi v hlave chodi, kde ny som bola, keby som neotehotnela..