pred 16timi rokmi som stratila otca, resp. zabili ho... Vrahovia sú dodnes na slobode, vedie sa proti nim súdny proces, avšak telo sa nenašlo, preto "neexistujú" žiadne dôkazy, že vraždu spáchali oni, teda po právnej stránke, nakoľko svoju výpoveď kde sa priznali k vražde stiahli... Mňa to strašne trápi... viete, odkedy sme sa pred skoro 10timi rokmi dozvedeli čo sa s ocinom stalo (ja som v čase vraždy mala 11 rokov) ma to doslova týra... sú obdobia keď si na to vôbec nespomeniem, a potom príde papier o termíne ďalšieho pojednávania a mňa to vtedy nervovo týra... Vždy mi chýbala otcovská láska, aj keď ťažko priznať to komukoľvek, resp. áno s mamkou sme sa o tom neraz bavili, ale nikto asi nepochopí hĺbku mojej bolesti. Neexistuje dokonca ani hrob kde by sme sa aspoň na Dušičky mohli ísť vyplakať... Občas sa mi sníva že sa vrátil, a keď sa zobudím tak ma obleje realita studenou vodou, lebo si uvedomím že sa už nikdy nevráti... Ako sa s týmto dá vyrovnať? Zmieta so mnou smútok a strašný hnev... Hanbím sa, ale želám si, aby sa dostali do basy, a pritom aby ich rodiny tiež trpeli ako sme trpeli my!!! Aby pocítili tú strašnú bolesť keď niekoho stratia...
(( je to sebecký pocit, lebo ich deti za to nemôžu, ale ani ja som za to nemohla!!! Tiež som si to nevybrala!!! Nikto sa ma nepýtal či to takto chcem!!!! Ako sa s tým vyrovnať... zdá sa mi to nemožné...