Smutok, neschopnost ist dalej..

[Needtobesaved]

Ahojte..moj pribeh...mala som krasne ranne detsvo - milujucich rodicov a sestry a vsetko takmer idealne..az na to, ze od destva mam kozne problemy...kopec liekov a vitaminov,snaha lekarov najst spravnu kombinaciu a krutost deciek v skole sposobili, ze sa zo mna stala baculka s cudnymi flakmi na rukach, od ktorej sa kazdy distancoval...cas letel, flaky ostali, kila tiez, len som uz bola starsia a rozumnejsia...skusanie dalsich a dalsich metod liecby - od konzervativnych po alternativne zanechavali len nepatrne vonkajsie stopy - sem tam zlepsenie, sem tam zhorsenie...ale vzhladom k mojmu majstrosvstvu v skryvani nedokonalosti sa mi casom podarilo presvedcit moje okolie, ze je vsetko v poriadku...
Ludia ma vnimali ako veselu, milu, taku, co s profakmi vie vsetko vybavit, kazdy chcel patrit do mojej party..dokonca do mojho zivota prisiel aj chlap, o akom som len snivala...ale utrpenie pokracovalo...na vysokej skole, pri skusani dalsej liecby..prislo totalne zhorsenie, az take, ze som skoncila na marodke...vyzerala som strasne a citila sa este horsie...
Noa tam niekde asi vznikol zaciatok toho, cim zijem dnes..stav sa stabilizoval, priatel to este chvilu vydrzal, potom odisiel..snad za nejakou kockou, ktora nemala tolko problemov...dalsie pokusy o vyliecenie skoncili len dalsimi fiaskami, k tomu sa pridala praca, v ktorej mi zo zivota robilo peknlo niekolko velmi zakernych individui...no a teraz uz mam konecne pracu ok...je to kludna, systematicka praca, kde su kolegovia v pohode...ale kedze mam viac casu premyslat...totalne to na mna pada...koža nic moc, moj kedysi zivy vesely zjav je uz len tienom...moje snahy o aktivny zdravy zivot plny priatelov funguju len obcas...vsetko akosi stratilo zmysel...vzdy, ked sa do neicoho pustam, pocujem kdesi v hlave : a naco? a naco to vsetko?..kazdu chvilu je mi do placu...nemam chut na nic...nemam odvahu zit svoj zivot...mam silny pud sebazachovy, nie som z tych, co to ukoncia...len sa mi zda, ze z tohoto sa uz nevymocem..ziadny partner, ziadne deti, ani hypoteka, ani vazba, ani vizia..nic co robi bezny zivot zivotom...tak co dalej?

[Richard Gróf]

Keď viete, čo chýba, prečo to nezačnete hľadať?

[chiara]

Ahoj aj ja chcem pridat moj pribeh.....mozno mi to aspom trosku pomoze...
Mam velmi zle spomienky na vsetko od kedy sa pamatam...Otec dost pil a byval aj agresívny ,ale nikdy nas nebil aspon mna a mojho brata ktory je o 5 r.mladsi...vela krat sme utekali z domu a az po case som vlastne prisla na to preco...moja mama vlastne tiez dost pila ! V podstate to bola alkoholicka...ako dieta som si to nejako neuvedomovala ale postupom casu sa mi to otvaralo samo a cim som bola starsia tym viac som sa za to hambila...ziadny kamosi,susedia ukazovali na nas prstom no hroza.Nasi sa rozviedli asi ked som mala 9r.a my sme ostali zit s mamou vtedy si to este nikto nejako neuvedomoval aky mame doma problem...vela krat sme nemali co jest doslovne sme hladovali ale mama mala vzdy na chlast a ked uz neboli peniaze dokazala pit aj alpu...to bolo neskutocne prist domov a kukat sa na ozratu matku ako jej tecu sliny z pusy a cely byt smrdel ze sme stale vetrali...a vlaste tu sa zacal moj problem...vela z detstvy si nepamatam asi mam nejaky blok aby som tolko netrpela ale hambim sa strasne za to vsetko a niesom schopna to ani nikomu povedat pretoze sa bojim ze sa mi budu vsetci smiat ,myslim si ze ani moj manzel by to nepochopil a strasne ma to tazi a neviem sa s tym vyrovnat
Mam pocit menejcennosti,a stale sa ma to trapi...
Mama podstupila liecenie tesne pred mojou maturitou a odvtedy nepije!!!!! ale ja sa stym nedokazem zmierit a vyrovnat,este dodam ze z otcovej strany sa o nas uz nikto nezaujimal cele roky .....dufam ze sa im spava dobre (som na nich velmi nahnevana a neviem im odpustit ze ani raz nezavolali strasne ich zato nenavidim az sa hambim pred sebou,kde sa to vo mne bere) ....Uz som dost stara ale neviem sa s tym vyrovnat velakrat v noci placem ticho do vankusa aby sa mi aspon ulavilo ale stale castejsie sa mi to vracia....

čo mam robit...mam ist za psychiatrom??? Uz sa bojim ze si nieco spravim,ale je tu moja dcera ktora ma tu stale este drzi bez nej by som tu uz asi ani nebola .......Ch.

[simik510]

Velmi dokladne som precitala tvoj odkaz a rozmyslala som co ti napisat...nepoznam vsetky okolnosti ale podla toho co si sem napisala nemyslim ze by si nejakeho psychiatra potrebovala...skor niekoho komu by si sa mohla zdoverit a kto by vsetko s tebou prezival! preco by to nemohol byt tvoj manzel?!? NIe je nic za co by si sa mala hanbit...ty si neurobila nic za co sa mas hanbit! Urcite si dobra zena a maminka Nezi minulostou ale tym co mozes urobit pre svoju rodinku a ako byt dobrou maminou pre svoju dcerku!....A ecte nieco...Viem ze odpustat nieje lahke ale mozno by si mohla najprv odpustit sebe ze nemozes odpustit a potom skusit najst to dobre co na tvojich blizkych je...s pozdravom a podporou Simonka