uz prestavam verit ze sa moja situacia zlepsi... asi to vyriesi fakt len smrt...kazdy den su pre mna muky. Aj tak nebudem nikomu chybat. Doma je to casto zle a ta moja samota... Dlhotrvajuce rodinne problemy sa splietaju s pocitom prazdnoty, samoty nielen v mojom vnutri ale aj realne. Mna nikto nepotrebuje. Aspon uz nebudem nikoho zatazovat...Preco som vlastne tu? Aj tak mi len kazdy dokazuje, ze som druhym na obtiaz, ze nic neviem, ze nikomu nechybam. Nikdy som nemala kamaratku a nemam ani teraz. Ta samota je uz nezvladnutela. Nemam s kym ist na zumbu, na plavanie, ci len tak do mesta. Nikdy som nezapadala do kolektivu. Na zakladke som bola sikanovana. Na strednej opat ziadne kamosky a na vyske tiez. Ta samota ma zabija, niekedy ani nejem, nespim, len premyslam o tom biednom zivote. Robim len to co musim, co si vyzaduje okolie. Ja nepoznam ten blazeny pocit, ktory definuje prijatie ostatnymi. To by bol pre mna balzam. "Kamaratky" co som mala, sa ozvali len vtedy ked nieco potrebovali (odviezt, ucesat na ples, poradit ked priatel nepocuval...) Ale co ja a moje problemy? Zabija ma ten pocit, ked som online aj pol dna a nikto nenapise, najradsej by som aj ten mobil vyhodila z okna. Ked sa neozvem ja tak nikto a aj tak je to zbytocne,stale vsade chodim sama... Mam 25, a mozno pisem ako zufalec alebo ako male dieta... Chyba je asi len vo mne, tak naco, naco zit...Stale je to to iste, samota, samota ta nekonecna temna samota