Zo základnej školy nemám kamarátov. Keď som z nej odchádzala, bola som rada, že tam už nikdy nepojdem. Sťahovali sme sa totiž z Mníchova do Košíc, a odkedy som tu prišla, všetci mali vytvořené vlastné party a medzi seba ma nechceli. Prakticky ma tam šikanovali – ešte stále si pametám na tú skupinu 6-tich chalanov, ktorý na mňa chodili deň čo deň s ostrými predmetami a reťazami, zvalili ma na zem a bili ma. Potom prišla jedna skupina dievčat, ktoré ma chceli spraviť úplne podľa seba. Chceli aby som sa líčila, chodila po diskotékách atď.. rovnako jako oni. Vobec nechápali že ma to nebaví a necítim sa při nich dobre. Smiali sa mi, že rada kreslím, píšem, počúvam inú hudbu než Rytmusa a spol… ale nikdy mi nedali pokoj. Furt som musela byť v triede stredom pozornosti, aj keď nechcene., čo som ja ale so svojou melancholicko-sangvinickou povahou nebola zvyknutá, vždy som bola skor naslúchač ako rozprávač a keď zistili, že asi nebudem taká jako oni a opičiť sa po našej triednej princezničke, ktorej sa dievčatá pchali do riti a chalani o ňu bojovali, odsúdili ma. Vždy chodili za mnou len keď potrebovali opísať domácu úlohu (pretože povedzme že som bola jedna z najlepších z triedy, za čo ma nazývali bifľoškom, hoci som sa učila len 1-2 hodiny denne) alebo keď niečo chceli. Jedna ma dokonca využívala na peniaze a ak som jej nedala peniaze, ktoré mi samozrejme nevrátila, zbili ma. Chalani si mi zo srandy brali veci, skrývanie tašky, strkanie desiaty do záchoda a podobne bolo na dennom pozadku. Potom ma bili už aj ručne-stručne, nadávali mi že som kurva, piča, debilka, hlupaňa, malé decko, sviňa, idiotka, trapka (ale tie prvé 2 nadávky najčastejšie) jeden mi stále hovorí že načo som tu prišla, nech idem het a druhý nech sa zabijem… vlastne si myslím že to začalo tým, jako som tu nezapadla a potom som sa moc ani s ľuďmi nebavila, keďže som sa snažila dostať s5 do Nemecka… konečne som sa však dostala zo školy von. Letné prázdniny boli konečne oddychom. Teraz som nastúpila na strednú. Moj kolektív je v pohode, bavíme sa tam a tak, ale to je asi všetko. Oni majú svoje kolektivy zo základnej a sú vlastne len s ľuďmi, s kterými sa odtiaľ poznajú. Dievča s ktorým sedím má naj kamošku v našej triede a preto je stále len s ňou a furt chodí cez prestávky k nej a ja sa potom nudím. So mnou sa prakticky nebaví, iba ak niečo potrebuje. Vonku nechodím, pretože nemám s kým a nemám dovod. Moji starý rodičia už zomrzeli, moj otec nemá nikdy čas, moja matka je chorá. Súrodencov nemám. Prakticky ani kamarátky
snažila som sa nájsť niekoho na rozprávanie aspoň na internete, ale všetkým ľuďom napíšem len Ahoj, a už ma ignorujú, alebo ma proste začnú ignorovať niekde medzi rozhovorom… ja naozaj neviem čo robím zle
a naozaj neviem čo robiť
cítim sa na tomto svete úplne sama, hoci mám len 14 rokov.. ak by som sa teraz šla napríklad opiť (čo samozrejme neurobím, blbá nie som, teda dúfam) tak by si to ajtak nikto nevšimol, a každému by to bolo jedno. Na žiadne krúžky nechodím, ničomu sa nevenujem, škola ma nebaví… ja už ani neviem prečo mám žiť
keby som zomrela, nikto by si to nevšimol,a možno by to pár ľuďom bolo chvíľu ľúto a to je tak asi všetko. Možno si tu ani nezaslúžim žiť
ja už fakt neviem ako ďalej. Vie mi niekto poradiť?
