Ahoj
Volám sa Zuzana a mám 15. V poslednom čase som začala trpieť depresiami. Ale zhoršilo sa to po príchode otca. Pracuje v zahraničí. Jedného dňa som náhodou videla ako si posiela s niekým srdiečka a obidvaja sa oslovili "zlato". Vtedy som nevedela čo si myslieť. A ani teraz neviem. Bojím sa, že ak je to pravda, tak to nezvládnem. Ešte aj v škole keď sa ozvem, tak na nikto nepočúva alebo odpovede ako čo trepeš ty malá krava, drž hubu alebo ty si idiot sú na dennom poriadku. Chodím aj na tanečnú na ktorej som najstaršia a tie mladšie dievčatá si tam urobili skupinky a je my blbe sa k nim pchať a nechcú mi nič povedať alebo ja nechcem počúvať o tom že pomaly anorektičky sú ale sťažujú sa že sú tlsté. A na divadelnom toho mám tiež dosť. Išla som s kamarátkou a jej bratom a my zo srandy že my sme proste krásne a on my povedal že preto nikto iný ako ja ma chváliť nebude lebo nie je čo. Snažím sa vždy vyzerať pokojne ale naozaj už nevládzem a všetko toto na ničí. A k tomu ešte aj z môjho obľúbeného speváka si spoluziačka robí srandu a keď som sa jej opýtala prečo to robí okomentovala to tak že na chce len naštvať. Doma to nie je tiež bohviečo keď otec odíde. Mladšia sestra nemá žiadny mužský vzor a už sa začala tak aj správať a neskutočné ma vytáčať. Mamka je dlho v robote čiže na nás nemá čas a dve staršie sestry už majú svoj vlastný život. Už aj ja som si začala všímať že dosť často už neprimerane reagujem a riešim aj zanedbateľné maličkosti. Finančne tiež nie sme s tých bohatších takže nechodíme veľa na dovolenky čiže ani odreagovať sa nemám kde. Dúfam že to nebudete brať ako výlev 5 ročného decka.