Fuh ani neviem ako začať...môj problém spočíva s rozchodom a jeho nevyrovnaním sa...
Stalo sa viac vecí naraz, ktorým sama nechápem môžem o sebe tvrdiť že vždy - teda doteraz - som dokázala myslieť triezvou hlavou no teraz sa mi to akosi vymyká s pod kontroly...
Skúsim v skratke popísať moju situáciu.
Pred piatimi rokmi som spoznala Roba, s počiatku to bol taký kamarátsky vzťah no tušila som že s toho niečo bude, aj napriek odmietaniu moje tušenie bolo správne a po roku to prerástlo do vzťahu. Boli sme úplne odlišné povahy on mal rád spoločné trávené chvíle s kamaratmi pri pive a ja som uprednostnovala prechadzky s mojim psom, alebo pizzu s kamarátkami. Kamarátov nemám veľa - viem ich spočiítať na prstoch jednej ruky. Patrím skôr medzi introvertov. Ale späť k problému - časom sa to nejak dorovnalo on začal tráviť o veľa menej času s kamarátmi vo volnom čase sme vačšinou boli spolu...dokázal kvôli mne sám od seba obmedziť alkohol, kamarátov aj fajčenie nie úplne samozrejme ale stačilo mi to.
Časom som mala psychické problému ohladom rodiny a sťahovania sa, aj napriek 50km bol so mnou každý deň. Tieto chvíle boli pre mňa niečim čo som nikdy nezažila vždy mi bol po ruke. Po pol roku som sa s rodičmi presťahovala do rovnakého mesta ako on spočiatku to bolo fain len časom sme začali fungovať štýlom "prídem o hodinku" zozačiatku to bola hodinka no časom sa to predlžovalo, prestal mi hovoriť kam ide a začali sme sa hádať kvôli banálnym veciam...slovo rozchod sa zacalo v nasich rozhovoroch čoraz častejšie no vedeli sme sa udobriť na NEJAKÝ ČAS, sama som vedela že takto to nemá zmysel no vždy ma niečo neskutočne držalo a hovorilo "vydrž"
O pár mesiacov sme náš vzťah ukončili s tým že budeme kamaráti takto nám to vyhovovalo hádok bolo menej nemali sme si čo vyčítať, ale časom ma požiadial o šancu na vzťah niekoľkokrát som ho odmietla pretože som si bola vedomá že to opäť bude to čo bolo...prišli debaty o tom že sme každý iný a on asi potrebuje dievča viac spoločenskejšie vždy mi povedal že inú nechce a počká si na mňa či si to nerozmyslím...
O pár mesiacov sa odsťahoval on, mal nejaké podlžnosti s mojimi rodičmi čo sa týkalo financii nebola to mala suma bol to konkrétne úver z banky ktorý prestal platiť. Prišli výhovorky že nemá a dorovná to budúci mesiac. Moji rodičia si ho obľúbili pretože keď bolo niečo treba vždy sa na neho dalo spoľahnúť stal sa členom rodiny. Rozhodli sa teda dlhy vyrovnať s tým že keď bude mať vráti alebo formou splátok. No prešiel pol rok a zatial mojím rodičom nevrátil ani cent...neustále sme sa hádali padli slová ktoré pred tým nikdy nepadli či už z jeho alebo mojej strany bolo to tažké pretože sj napriek mojím výbuchom mi nie je lahostajný. Prišiel čas keď sme sa pár mesiacov nevideli zistila som že má priatelku - tu prišlo k gru tohto celého. Uvedomila som si že som ho nikdy nebrala ako svojho bývalého! Aj napriek tomu všetkému to so mnou neslutočne pohlo takmer dva týžne som nevedela dostať do seba žiadne jedlo len som hladala prázdne miesta (wc, kupelna, balkon, schodisko v činžáku...) aby som sa mohla vyplakať, myslela som že sa mi uľavi a bude fain no raz sme sa stretli rozplakala som sa priamo pred nim nezmohla som sa ani odzdraviť, spontanne ma objal citila som ze nesmiem a chcela som odisť no nepodarilo sa a pocit že práve toto bolo presne čo potrebujem bol silnejší...
O pár dni sme to skúsili znovu - sľúbil mi že sa s priatelkou rozišiel - tento náš vzťah trval tri týžne viem je to krátka doba no bolo to niečo čo sa nedá popísať bolo to akoby som druhý krát zaľúbila do tej istej osoby a zabudla na všetko. Rodičia začali na mňa tlačiť nech si dám s ním pokoj jednak kvoli tomu ze mama ma pozna a jednak kvoli peniazom ktore im dlží (dodnes nevrátil ani cent) po pár dnoch sa dal znova dokopy s "dievcinou" opäť sme sa nestretávali až raz prišiel za mnou že vie aká je sviňa a že to mrzí že sa takto ku mňe chová...neviem čo sa stalo no odrazu som len cítila jeho bozk bolo to nesprávne no nedokázala som sa odtiahnúť nešlo to nechcela som aby znovu odišiel. Prestalo som riešiť všetko naokolo stretávali sme sa častejšie vedela som že tentoraz som ja tá tretia a mala by som vypadnúť no nešlo to nedokázala som sa na nič sústrediť užívala som si stretnutia s ním zabudla som na dlhy, na slova mojej mami, na svoju hrdost, na "dievčinu" na všetko...prednedavnom sa vraj rozisiel s "dievčinou" neviem kvôli čomu nie nemyslím že je to kvoli mne, skor si myslim že je tu ešte jedno dievča...ako ho mám pustiť z hlavy ked som si nie istá či práve to je to čo chcem? Netušim čo mám robiť bije sa hlas mysle a citov. Viem že to čo cítim k nemu je ... pravdepodobne dost silne, ale z jednostranna láska nie je pre mňa to pravé orechové, nechcem sa deliť o city ani o bozky z nikym čo som mu aj povedala no dočkala som sa odpovede "z nikim sa nedelíš" nedôverujem mu po tom všetkom no zároveň v kútiku duše dúfam že ho niečo priveje ku mňe tak ako kedysi...ja viem mala by som sa zobudiť, dať si čas, ísť von s kamaratmi (čo je dosť neralne pretože sú v inom meste alebo majú vlastnú rodinu) s rodinou mám síce dobrý vzťah no oni nechcú o Robovi počuť pretože ich veľmi sklamal...netuším čo robiť, viem že horšie prípady no...cítim že na mňa je toho akosi veľa...neviem sa rozhodnúť čo chcem/nechcem.... Po tomto sa cítim sama, cítim smútok samotu...ubíja ma to snažila som sa zamestnať svoju myseľ vyrábanim handmade veci no neuspela som skusala som vselico no akosi ma nič dostatočne nenadchlo, chcela by som si vyjsť niekam do prírody na výlet no vzhladom k moju handikepu to sama nezvladnem - kym som bola s Robom vedela som že pojde so mnou naozaj aj na kraj sveta kedykolvek - par krat som prisla na napad prejst sa o druhej rano po meste - a bez reptania isiel o 20 minut bol u mna na bicykli
preslo vyše pol roka a stale na neho myslim ako nam bolo fain a teraz....teraz je tu niekto iný 
