Depresia - kedy to konečne skončí?

[adrika42]

Neviem kedy to začalo,ani čo bol spúšťač môjho smútku, mne samej sa zdá akoby to bolo od vtedy ako som začala vnímať svet. Mohla som mať 13 - 14 rokov. Medzi spolužiakmi som nebola nejak zvlásť obľúbená, ale nemohla som sa ani sťažovať. Len som cítila, že som iná ako oni, mnohokrát som im nerozumela, nechápala som prečo sa smejú na niečom čo mne prišlo smutné. Žila som len s matkou do mojich 13 rokov, nikdy som necítila medzi nami puto ako by by malo medzi rodičom a dieťaťom byť, vždy som bola len klamárka, hlupaňa a prepáčte mi za výraz fľandra, za to že som sa len rozprávala s chlapcom aj keď to bol len sused. Dlhé roky som si pamätala strop v mojej izbe , osvetlený lampami z vonku, zvieravý pocit na hrudi a oči plné sĺz keď som nevedela nájsť odpoveď prečo sa ku mne tak chová. Rada som čítala, čítala som všetko čo sa mi dostalo do rúk, a tým som si asi svojím spôsobom kompenzovala to čoho sa mi doma nedostávalo. Keď som mala 13 matka sa druhý krát vydala, a do rodiny pribudla malá sestra. Mala som ju rada, dokonca aj môjho nevlastného otca, vždy sa so mnou dokázal porozprávať, ale keďže matke to začalo vadiť, vraj sme si začali príliš rozumieť, radšej som sa stiahla. Videla som ako sa venuje malej, ja som bola bokom ako doteraz ak si ma všimla tak len preto, že niečo potrebovala alebo sa jej niečo nepáčilo. Svoju nevôľu a nesúhlas s podľa mňa úplne bežnými a normálnymi vecami dávala najavo veľmi hysterickým spôsobom, a slovami dokázala veľmi raniť. Začala som si uvedomovať, že takto sa nechová len ku mne ale aj k jej manželovi, môjmu nevlastnému otcovi. Bola som veľmi zúfalá, za žiadnych okolností som si nedokázala získať jej priazeň a tak som sa rozhodla ,,demonštrovať " svoje zúfalstvo , dúfajúc, že si konečne všimne ako mi je. Našla som knihu o liekoch, kde bolo popísané ich jednotlivé účinky na organizmus,a začala som plánovať moju,,akože" samovraždu. Nie, nechcela som si ublížiť, chcela som len aby si ma všimla, aby pochopila, že som tu, a že ju potrebujem. Zohnala som si lieky a užila také množstvo aby som len zaspala , lenže na druhý deň ráno som sa prebrala. Síce oblbnutá , ale prebratá. V tom čase bola malá sestra chorá, a tak som išla do kuchyne kde bol diazepan, ktorý jej predpísal lekár. Vzala som celú krabičku, išla do izby a zjedla. Prebrala som sa na krik a nadávky, na moju tvár padali facky, od matky od suseda, strašne po mne jačala, a snažila sa mi pchať prsty do úst pred umývadlom. potom ostalo ticho, necítila som už žiadne údery a nepočula jej vreskot. Prebrala som sa až v nemocnici. Mala som 14. Pri mojej posteli stál lekár, nikdy nezabudnem čo pre mňa urobil. Čakala som výčitky, krik, opovrhnutie zo strany personálu, ale nič také sa nestalo. Všade pol pokoj, úsmev a pochopenie. sadol si ku mne a začal sa so mnou rozprávať. Povedala som mu aké a koľko liekov som zjedla, to že som to plánovala a prečo som zamlčala, lenže to vôbec nebolo treba. dlho sa na mňa smutne pozeral a potom povedal:,, nechcela si sa zabiť. Samovrah nikdy neráta lieky ktoré zje. Kričala si o pomoc, a ja sa ti pomôcť pokúsim." Síce som nechápala ako to chce urobiť, ale dôverovala som mu. Po nejakom čase prišla matka, počula som ako sa zhovára s tým dobrým lekárom,a potom ostalo ticho. Odišla, odišla a ani sa neprišla na mňa pozrieť, nezaujímalo ju či som v poriadku, ako mi je , vedela som, že som prehrala... Až po rokoch som sa dozvedela od mojej krstnej matky, maminej sestry , že dotyčný lekár jej bez servítky povedal ako celú situáciu vidí, a čo svojím konaním spôsobila. Myslím, že pochopila a preto nemala odvahu prísť za mnou. Keď ma prepustili, nikdy sme o tom nehovorili. Odsťahovali sme sa do druhého mesta, ona tým pokladala celú záležitosť za vyriešenú, mne sa zrútil svet. Navonok som sa tvárila normálne, akoby sa nič nestalo, chodila som do školy,a doma som sa zdržiavala čo najmenej. Po čase u nich prepukli problémy aj v manželstve až do takej miery, že otec začal piť. Vedela som prečo, vedeli to aj iný len ona si žila so svojou akože pravdou, a ničila slovami všetkých naokolo, myslím nás doma. V šestnástich som odišla zo školy, našla si prácu, zbalila si veci a odišla. Ani sa ma nesnažila prehovárať, skorej som mala dojem, že jej odľahlo. Viete, napriek tomu všetkému čo píšem som nebola zakríknutá, nebála som sa jej povedať do očí ako sa chová a čo spôsobuje svojím chovaním, lenže bolo to zbytočné, a tak som odišla. Vtedy som sa prvý krát v živote začala cítiť jednoducho, výborné, svet znovu žiaril všetkými farbami,mal svoje vône a ľudia boli fajn. No len do času, kým sa matka nezačala opäť starať kde som, a tak som sa vydala. Vydala som sa za muža, ktorého som poriadne nepoznala,ani on mňa ale veľmi mu imponovalo, že bývam v Bratislave. Presťahovali sme sme sa nazad do môjho rodného mesta, o pár mesiacov sa mi narodil syn, mala som pol roka pred osemnástimi narodeninami, dieťa čo malo dieťa. Manželstvo z rozumu, ako asi mohlo dopadnúť? Teraz viem, že to bola chyba no vtedy mi to pripadalo ako jediná možnosť legálne sa dostať od despotickej matky. Dni začali byť opäť šedé a neznesiteľné, ale dieťa potrebovalo neustálu starostlivosť a tak som nejako prežila. Po dvoch rokoch sa nám narodil ďalší syn. Už vtedy to v našom vzťahu nebolo moc dobré, no ja som stále dúfala... Nakoniec sme sa aj tak rozviedli, a ostala som sama s trojročným synom a deväťmesačným bábätkom. Bola som zúfala, nevedela som ako sa o nich postarať, na všetko som bola sama a ak začali plakať chlapci plakala som s nimi. bolo to pár mesiacov po rozvode, začala som pracovať popri materskej a tam som sa zoznámila s mojím druhým manželom. Bol milý ku mne aj ku chlapcom, vzali sme sa a prišlo bábätko, chcené a vytúžené. Ale s bábätkom prišlo viac starostí,a začala sa ukazovať pravá povaha nášho ocka. Sem tam si vypil, sem tam ma udrel, sem tam to bolo aj keď bol triezvy. Deti rástli, život bežal svojím tempom, všetci si mysleli aký sme dokonalý pár, modriny sa vždy dali zakryť make upom . A ako pribúdali roky a modriny , zo mňa ubúdalo, ako z človeka. Prestala som si vážiť samú seba, prestala som o seba dbať, bola som večne nenormálne unavená,a každý väčší hluk ma privádzal do šialenstva. Striedali sa u mňa nálady, a výbuchy hnevu a moje nekontrolované správanie začalo nadobúdať čoraz väčšie rozmery. Nemala som za kým ísť, prestala som chodiť von, ak som musela ísť s deťmi tak som si vždy sadla do ústrania, odmietala som akýkoľvek kontakt s ľudmi. Premýšľala som nad rozvodom, lenže.... moja skvelá matka ma obvinila že som si našla milenca, a modriny na mojej tvári vytrvalo ignorovala , dokonca sa ma hlúpo opýtala, čo som mu urobila. Ja ktorá som mal 50 kg aj s topánkami a 160cm a on 100kg a meter osemdesiat...? Prestala som riešiť, ju jeho ale aj seba. Potom prišlo niečo , čo sa v podstate dalo čakať, na margo života aký sme viedli a mojej neschopnosti konať a niečo zmeniť. Najstarší mal 13 a domov mi ho priniesli spolužiačky opitého na mol. Keby to bolo tým skočilo, bola by som rada. Lenže nastúpili nesprávny kamaráti, marihuana, následne jeho pobyt na psychiatrii, potom liečebňa a moje zrútenie. Stalo sa to u psychiatričku ktorú som navštevovala so synom, jednoducho som sa tam zložila. Pýtala sa ma na môj život, povedala som jej všetko od detstva po vtedajší život. Bola veľmi milá, vysvetlila mi, že trpím depresiou, nasadila lieky a začala liečiť aj mňa. Asi po troch mesiacoch som sa začala cítiť úplne inak, nebola som unavená, bola som plná elánu, hluk mi už nevadil,nebála som sa chodiť vonku, no proste bolo to niečo ako zázrak. Nikdy som sa jej však neopýtala čo bolo respektíve je príčinou toho prečo sa cítim tak ako sa cítim, len som poctivo jedla lieky a začala si riešiť život. S tyranom som sa rozviedla, problémový syn má 19 a odišiel z domu, no a mi sme skončili v podnájme ktorý zožerie 3/4 môjho platu, ostatné berie exekútor, pretože prvý exmanžel nie je ochotný splniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Tri roky som na antidepresívach, beriem Velaxin, a beriem ho poctivo. No v poslednej dobe cítim že opäť niečo nie je v poriadku, znova som unavená, nič ma nebaví, nič ma nevie nadchnúť, mám zmeny nálad,a často plačem . Doktorka mi síce zvýšila dávky, ale akoby sa minuli účinkom. Neviem či vôbec má zmysle naďalej ich užívať, nič mi nedáva zmysel, viem že depresia sa dá liečiť, tak prečo sa mne stále vracia. Chcem sa znovu smiať, šantiť s deťmi, venovať im toľko lásky koľko si zaslúžia no nemám síl, ráno sa nedokážem postaviť z postele, celý deň chodím v pyžame, neupravená, robím len to čo naozaj musím a keby som mohla prespím celý deň, možno aj celý život. Nechcem takto žiť, neviem čo mám urobiť, ako si pomôcť, ak poviem o mojich pocitoch lekárke vytiahne recept a napíše zas len lieky. Čo mám urobiť.......?????

[patrika]

Adrika42

Prezila si si toho vela, je fajn ze sa liecis na depresiu. Vraj lieky casto krat v takychto narocnych pripadoch pomahaju. Len si kladiem otazku ci uz vymysleli aj lieky na zlomene srdce. Zivot nieje prechdza ruzovym sadom. Niekto ma v zivote viac stastia a niekto menej. Zmyslom Tvojho zivota by sa mohli stat deti... a myslim ze aj Ty sama si zasluzit zit sama pre seba a pre svoje stastie . Je fajn brat lieky na depresiu, pomozu a potlacia smutok na urcity cas. No ak je srdce nestastne a zlomene nezlepia ho. To musis chciet sama, sama musis chciet byt naozaj stastna. Povedat si a doparoma s tym co bolo...bolo to hrozne ale uz je to za mnou a idem v pred pretoze som silna a teraz dokzem aj nemozne. Mas v sebe viac sil ako si vies predstavit . Tvoja mama k Tebe nikdy nemala pozitivny postoj... chyba Ti to zrejme Ti chyba aj laska ktoru Ti mala davat ona ked si bola mala...chyba Ti pozornost, no neurob chubu a nehladaj tu lasku v muzoch...Ako sa spieva v jednej pesnicke najvacsia laska na svete sa nachadza v nas je to laska k sebe samemu. Pokial sa nucis mat rada samu seba a to vobec neznamena ze sa mas zbavit vsetkych svojich nedokonalosti pretoze prave tie nedokonalosti su krasne ked budes citit lasku k sebe samej...ked otvoris srdce aby si tu lasku citila..budes sa vediet pohnut dalej a sama uvidis cesty ktore su pred tebou...uvidis dvere ktore si do vtedy nevidela a mozno pojdes aj za mamou s tym ze jej povies ako velmi si cele roky trpela a ze jej nerozumies preco sa ona k Tebe tak spravala ako sa spravala mozno mala na to tiez nejaky dovod, mozno Ta mala rada ale nedala alebo nevedela to dat najavo pretoze sa sama s niecim trapila. Mylsim si ze by velmi pomohlo keby si za nou sla a povedala jej az to tak budes citit vo svojom vnutri : Mami lubim Ta. Su veci ktore su velmi tazke v nasom zivote ale nemozme nimi nic pokazit Je toho vela co by som Ti chcela napisat ale vsetko potrebuje svoj cas. NIc nejde zo dna na den ale skus vymenit pyzamo za domace oblecenie. Skus si zapnut radio alebo si spievat a poupratovat byt sprav si doma diskoteku alebo rob to co Ta bavi a pyzamo si nechaj na vikend a mozes k nemu pridat nejaky pohyb ako behanie alebo skocit do fitka raz za cas alebo si zacvicit doma ved pri cviceni sa vytvaraju hormony stastia alebo aj cokolada je mnam