chytám sa slamky...

[L.T.]

V prvom rade potrebujem povedať, že niečo ako to čo práve robím , som ešte nikdy predtým neskúšal...v mojom terajšom stave si však už neviem rady.
Platí to jednak o rozoberaní mojich osobných problémov s inými ľudmi, ako aj otvorené vyhľadanie pomoci.
Možno sa len potrebujem vyrozprávať (písať)...možno potrebujem potvrdenie toho čo už sám viem...možno ale len potrebujem guľku v hlave (ospravedlňujem sa za túto emotívnu bombu, no mám pocit, že je na tu na mieste)

Predpokladám, že môj vek a pod. tu zohrá istú rolu, a preto...mam 24 rokov, čoskoro ukončím svoje Ing. štúdium a momentálne nemám žiadneho partnera.
Sám seba považujem za silnú osobnosť, veľmi rád motivujem a vediem ľudí, riešim ich problémy a pomáham. Vo svojom živote mám to šťastie, že mám asi všetko...rodinu, dobrých priateľov (nie len kamarátov...), hobby, vzdelanie, peniaze...

Moje problémy začali asi keď som mal 20 rokov a doposiaľ som o nich rozprával len s jedným človekom (neriešil, iba som rozprával). Pre pochopenie nasledujúcich slov musím dodať, že som emotívne založený človek. Už ako malé decko som nasledoval úplne iné cesty ako moje okolie...vyhľadávam samotu a izoláciu, premýšľam o veciach, ktoré nikto z mojich blízkych ani nevníma, nepijem, nefajčím, neberiem drogy, neznášam diskotéky a miesta kde by som sa podľa všetkého mal zdržiavať, venujem sa umeniu a literatúre (to asi hovorí za všetko)
Odjakživa som vyhľadával stimulácie pre svoje "ja". Mám záľubu v dráme, najradšej ťažké psychologické romány, filmy a poéziu ktorú väčšina necháva ležať stranou ako príliš depresívnu (neviem to konkretizovať, no bol som ako závislí na tom pocite, keď sa krása a bolesť spojí v jeden pocit.
Všetko bolo v poriadku, tieto veci ma posilňovali a umožnili mi formovať moju osobnosť, až do času, kedy sa to všetko prevalilo a padlo to na mňa ako lavína. Zmena nastala, keď som sa dostal do čara istej dejovej línie, ktorá odrážala všetko, čo som kedy chcel. Šlo o istú hru....viem, znie to veľmi hlúpo, no osobne považujem takéto simulácie za oveľa nebezpečnejšie než ostatú tvorbu. Totižto, postavy, miesta, situácie sa odohrávajú presne predo mnou, nemusím si ich vymyslieť ani nijako predstierať. Všetky pocity sú v instantnej forme a časom sa stanu tou "druhou" realitou. Knihy a podobne tento účinok nemajú, aspoň nie v takej forme...Po ukončení každého dielu tejto smiešnej hry som trochu zomrel, a teraz to všetko skončilo a ja som sa rozsypal ako domček z karát. Pocity, ktoré som predtým zaznamenával ako prínosné a krásne bolestivé mi teraz pripadajú ako bodnutie do srdca. Nevedel som sa zbaviť toho strachu, úzkosti a hlbokej depresie. Pokúšal som sa, ako už toľko krát, diagnostikovať sám seba...vôbec nešlo o to, že decku skončila hra. Nie som blázon ani psychopat, dobre viem ako vyzerá moja situácia a že smútim nad vecami, ktoré sú vo svojej podstate smiešne nepodstatne... Zistenie ktoré ma úplne prevalcovalo prišlo s treskom, doslova som sa rozpadol v priebehu niekoľkých minút, a sám som sa pritom pozoroval...moje zistenie, logický dôsledok zo všetkého je toto :

Život ti nikdy neponúkne to, po čom najviac a jedine túžiš. Nikdy nebudeš prežívať tu krásu, bolesť, zlosť ani hnev, o ktorom si čítal a nemohúcne obdivoval. Je to len cesta, na ktorej musíš dodržiavať nekonečné pravidlá. V skutočnosti si všetko ostatné, len nie voľný, nie skutočne. Máš v sebe toľko sily, toľko lásky a odvahy, no je ti to nanič...nemáš to kam dať, nikdy nebudeš šťastný tak, ako by si chcel.

Po tomto prebudení mi všetko pripadá nezmyselné, prázdne. Stavy apatie sa striedajú jedine so stavom hlbokej depresie, kde sa pohrávam s možnosťou ukončenia svojej prázdnej cesty. Nejem, čoraz viac sa uzatváram sám do seba, stále častejšie sa nachytám so slzami v očiach s tým odporným pocitom keď úzkosť zviera hrdlo a niet kam újsť. Momentálne musím s jasným úsudkom povedať, že jediným dôvodom prečo som tak ešte neurobil, je starosť o moju rodinu. Viem, samovražda (radšej budem ďalej používať slovo "koniec" nie je riešením (na druhej strane to nie je ani nič zlé, je to len otázka voľby...), je to len prenesenie svojej bolesti na svojich blízkych, pričom žiadnu úľavu sám nepocítim...lebo budem mŕtvy...no tento koniec mi je čoraz viac sympatickejší.
Nie, ja nechcem zomrieť, no žijem už 4 roky v stave, ktorý som hore popísal a nemám dokonca ani luxus viery v lepšie časy...koniec koncov, triezvou logikou som som pochopil...že lepšie byť nemôže. Všetko čo príde, bude stále len obyčajným odleskom toho, čo by mohlo byť. Každý deň vstávam, nedovolím si premýšľať....pracujem, jem, idem spať.
Donútil som sa dokonca k zvyku smiať sa nahlas a plným hrdlom, no týmto sa len pokúšam oklamať sám seba a je mi to nechutné.

Všetko toto však (s prekvapením) vôbec nepociťujem ako slabosť. Predtým som to bral tak, že každý problém viem vysvetliť a vyriešiť sám, JA ....tak silný predsa nemôžem stroskotať na citoch. A aj napriek tomu...teraz to tak neberiem. Sám seba vidím ako vec ktorá je schopná veľkých vecí, no v realite je nepoužiteľná, takže kde je zmysel ju použiť ak nikdy nenaplní svoj potenciál?..ergo....zbytočná súčiastka musí byť zo stroja odstránená.

Toto všetko som JA, v toto verím, pretože je to mojou vlastnou logikou vydedukovaný výsledok, nie pravdy niekoho iného ...viem aj to že pocity sú ovplyvniteľné a že ich dokážeme riadiť. Konkrétne....dokázal by som sa "dokopať" k tomu, že by som bol štastnejší a žil naďalej...no načo? Žiť tento, ani horúci ani studený, spôsob života som nikdy nechcel. A predsa....nechcem zomrieť.
Zajtra sa začína ďalší pracovný deň, ráno sa musím prinútiť vstať, nahodím úsmev a stanem sa strojom a pokračujem, so strachom a zvedavosťou...no myslím že to už dlho neunesiem. Raz to musí skončiť, buď si nahodím ružové okuliare, zabudnem kto som a kým chcem byt, nájdem si manželku, budem mať deti z ktorých spravím centrum svojho prázdneho života, alebo príde koniec. Nechcem ani jedno, ani druhé...a tak som naspäť tam, kde som začal...v kúte, chrbtom k múru a žiadne východisko. Nechcem byť súčasťou tohto sveta, no nemám inú možnosť!
Najnovšie, asi zapríčinené mojím približovaním sa ku "koncu" , sa začínam báť o svoju dušu. Som veriaci človek, a bojím sa, že cesta ktorá mi je najbližšia vedie jedine dole...

Suma summarum : Ocitol som sa na mieste, kde neviem ako ďalej...neviem či chcem ísť ďalej. Prečítal som už toľko rád, príručiek, nápadov ako sa odpútať od depresie, nájsť "zmysel života", no všetko ma len utvrdilo v tom, že nepatrím do reality. Viem toľko vecí, mám toľko sily, všetky možnosti otvorené, no nemám žiadnu motiváciu pokračovať, nevidím v tom zmysel. Zašlo to až tak ďaleko, že píšem na nejaké psychologické fórum, pod zásterkou anonymity otváram svoju dušu cudzím ľuďom a odmietam postnuť tento príspevok do sekcie "Samovražda", lebo v kútiku stále dúfam že tak ďaleko ešte nie som.

[MariaMaria]

Netusis akou nahodou citam tieto riadky. Vlastne akurat cakam na jeden telefonat a da sa povedat, ze sa "zabavam" roznymi cinnostami, kym nadide vytuzena chvila - zelany vysledok.
Pises ze si veriaci clovek a to jedine ta drzi od ukoncenia prazdnoty, ktoru pocitujes, zaroven vsak pises, ze vieru nemas. Je to luxus, ktory si nemozes dovolit. ?
Tiez mam 24 a chyba mi vela veci. Pisem veci, lebo generalizujem. V skutocnosti mam plany, tuzby a vecami myslim ich naplnenie. Po com tuzis Ty? Po laske? Po spojeni? Po silnych pocitoch, ktore by si mohol prezivat?
Pises, ze poznas len dve moznosti - but manzelstvo a deti, ako naplast na hlboku bolest z prazdnoty, alebo koniec tomu vsetkemu co prezivas. Preco si myslis, ze su cesty len dve? Nemohol by si zostat sam, ale venovat sa niecomu, co by ta naplnalo? Alebo mat znamost, ktora by bola volna?
Z toho co pises mam pocit, ze sa nezverujes ludom, s ktorymi sa stretavas - aj napriek tomu ze pises, ze mas priatelov. Ak su to priatelia, mal by si im dovolit vstupit do situacii, ktore prezivas. Alebo to potom priatelia nie su prave preto, ze si sa neodvazil nechat ichvstupit tam, kde sa triesti tvoje srdce.
Cesta smutku nie je lahka, pocit prazdnoty je tazivy a bezradnost je cierna diera ktora vysava aj nesmele znamky radosti a potesenia do poslednej kvapky z bolestou zmietaneho tela. Mozno cakas ze pride moment, okamih kedy sa vsetko v okamihu a zavratne zmeni, ale ten moment neprichadza a vsetko je len sedsie ako sede, sedivost ta priam prenasleduje kam sa pohnes. A vsetko je take iste a jeden clovek na druheho sa ako klon klonu podoba....ich slova by pokojne mohla nahradit cirkularka alebo monotonny hukot ventilatoru pocitaca. Ani jedno, ani druhe by ti nepovedalo nic z toho co chces pocut. Nenechalo ta citit to, co chces citit.
Zacni sa delit o to co mas. Mas prazdnotu? Nie si sam, vsetci sme prazdne nadoby a len si myslime ze sa do nas zmesti nieco viac. Mozno problem samotny netkvie iba v tom prazdne, ale najma v tom, ze si v tom namoceny az po usi, sam.
Sami sme sa narodili, sami aj umrieme, kym zijeme, mame sancu sa s druhymi stretat. Ak sa bojis hovorit s tymi s ktorymi zijes, hovor s tymi, o ktorych si presvedceny, ze ich uz nikdy nestretnes. Niekedy par slov s uplnym neznamym dokaze vyriesit mnohe z toho, co marne pokusas riesit mnohokrat s tymi, ktory ta obklopuju.
Komunikaciou nezahubis samotu, aspon nachvilu ju mozes odlozit stranou a potom sa k nej kedykolvek opat vrat. Komunikaciou vsak nemyslim pretvarku. Ak sa nemas chut smiat, tak sa jednoducho nesmej. Nenut sa do nicoho. Ani mna nepocuvaj, ak sa ti to, co ti tu pisem nepaci. Skus hovorit o tom, co ta skutocne zaujim a skutocne trapi, tak ako hocikto iny zapradie rozhovor na temu, ktora zaujima jeho, aj ty na to rovnake pravo mas.
Niekedy nie je dobre donekonecna sa pitvat vo vlastnej bolesti, pravdou vsak je, ze kym ju nepochopime, ona tu zostava. Mozno vsak pride vhod aspon na cas upriamit pozornost na nieco ine, nieco menej zranujuce. Alebo kupodivu tesiace. Co robis rad? Kam chodis rad? Aka hudba ta lieci? Pusti si na youtube Ludovico Einaudi - Primavera (zapoj si dobre repraky, notebook ma prilis plochy zvuk),
http://www.youtube.com/watch?v=10V52ytU4tI
potom Ancoru,
http://www.youtube.com/watch?v=hdSMZTSRQNc

mas rad umenie, vies, ze hudba lieci. Najdi si tu svoju. Hladaj radosti, sice malicke, celkom male, ale nieco co ta potesi, aspon nachvilu oblazi a naplni tvoje srdce. Nemozem zarucit ze sa to, na co cakas, to v co dufas stane, to nemoze nikto. Iba ty. Mas rad dramu? Skus Planku od Federica Garsiu Lorcu, pise tiez nadherne basne. A su temne, co by mohlo podtrhnut tvoj pocit prazdnoty, ale tiez ta to snad privedie k pocitu, ze v tom fakt ze fakt ze fakt nie si sam.
Chail Dzibran pise:

Tvoje bolest je unik z úkrytu,
jenž uzavrel te do tvého chápání.
Kdyz i pecka ovoce musi prasknout,
aby jeji srdce spatrilo svetlo sveta,
musis ty poznat bolest.


Mozno si sa s totoznil so svojim hrdinom, preto si zabudol kym si. Nie si ani nim, no uz ani tym, kym si bol. Neporadim ti viac, ani lepsie ako by si si poradil ty sam, len hladaj a skus zistit kto si kazdy jeden den. Ibaze to nepojde tak rychlo. Musis byt trpezlivy.

Pa, maj sa krasne a uz sa nesmej tak, aby ti z toho pukalo srdce. To sa radsej nesmej vobec. Ked sa prestanes premahat, az potom budes mat opat dovod na radost.

[mesacnykamen]

Ahoj, chcela by som Ti napisat len par riadkov. Stala sa mi tragedia, zastrelil sa mi moj priatel. Necakali sme to nikto. Je to len par dni. Este stale tomu nechcem verit. Napisal aj list na rozlucku a vtedy som vsetko pochopila. Bol to clovek identicky tvojmu listu, presne tak vnimal svet, ludi ,konania. Aj prostredie z akeho pochadzal je rovnake ako to tvoje. Bol to genius ale nepochopeny. Mal vazny problem ktory schovaval viac ako 5 rokov. Samovrazdu si planoval 5 rokov. Teraz ked je po vsetko sa sama hambim ze som s nim viac netravila cas, ze mi mohol dat ovela viac ako ktokolvek iny v tomto materialnom svete. A teraz vsetci by sme chceli vratit cas ale, cas sa neda vratit. A preto chcem ti len povedat, vyhladaj pomoc skor ako spravis hlupost, odid na put a hladaj sebe - svoju dusu, chod na put sv.jakuba do santiago de compostela. Neskrivaj svoju chorobu, vyhladaj pomoc!!!. Napis mi ako sa mas.

[L.T.]

Ahoj, chcela by som Ti napisat len par riadkov. Stala sa mi tragedia, zastrelil sa mi moj priatel. Necakali sme to nikto. Je to len par dni. Este stale tomu nechcem verit. Napisal aj list na rozlucku a vtedy som vsetko pochopila. Bol to clovek identicky tvojmu listu, presne tak vnimal svet, ludi ,konania. Aj prostredie z akeho pochadzal je rovnake ako to tvoje. Bol to genius ale nepochopeny. Mal vazny problem ktory schovaval viac ako 5 rokov. Samovrazdu si planoval 5 rokov. Teraz ked je po vsetko sa sama hambim ze som s nim viac netravila cas, ze mi mohol dat ovela viac ako ktokolvek iny v tomto materialnom svete. A teraz vsetci by sme chceli vratit cas ale, cas sa neda vratit. A preto chcem ti len povedat, vyhladaj pomoc skor ako spravis hlupost, odid na put a hladaj sebe - svoju dusu, chod na put sv.jakuba do santiago de compostela. Neskrivaj svoju chorobu, vyhladaj pomoc!!!. Napis mi ako sa mas.

Je mi to luto...
Dovol prosim, ak mas aspon trochu pravdu a podobali by sme sa...tak ti mozem povedat jednu vec s istotou. Nikdy nechcel aby ste sa ocitli v situacii v akej ste teraz. Nikdy nechcel aby ste kvôli nemu trpeli. Je to len....volba.
Ano, znie to strasne no prosim skus pochopit. Ak by sa to dalo, tak som presvedceny ze by so sebou zobral vsetku bolest ktoru zanechal. No to je nemozne. V tomto svete smutok nevymizne, len sa prenesie na najblizsich.
V kazdom pripade sa nesmies (nesmiete) viniť. Znie to nemozne, viem....no musite pochopit, že to bola jeho volba. Volba ktoru si utvrdil 5 rocným premyslanim a ty jednoducho nemozes povedat, že jeho rozhodnutie bolo hlupe, spravne, nesprávne....
Neviem samozrejme detaily, nepoznal som ho, nepoznam teba....nesnazim sa poucovat ani radit.
Sam by som ale nikdy nechcel aby mojich blizkych trapila bolest aka trapi teba, nechcem aby plakali....no bola nam dana "slobodna" vola.
Niektore problemi su prilis osobne, niektore bolesti prilis silne nato, aby sme brali ohlad na vsetkych...a to to robi este bolestivejsim. Vediet že čokoľvek urobis....kdekolvek pojdes...ublizis tým, ktorých mas najradsej.

Tesím sa pre teba, lebo vidim že mas vztah k duchovnému. Viem, že ti to pomoze a poskytne ulavu....mozno pokoj. Dufam, že jedneho dna pochopis, a budes sa moct tesit na cas ked ho zasa stretnes, na nejakom lepsom mieste ako je toto...never tomu co je pisane...

Myslím, že otazka "ako sa mam" je obsiahnuta v hore napisanych slovach. Hľadať "pomoc" je však ako nasadiť si ukuliare a nahovarat si že svet je ruzovy, ....pritom vediet ze nie je.

Na koniec....dakujem. Tých par slov dokazalo viac nez si vies predstavit.

PS: Ak chces nieco povedat, napisat alebo... proste, divam sa.

[Nelly22225]

Ahoj, v prvom rade, ti chcem napísať,že som si prečítala celý článok a i ja mám isté problémy o ktorých som písala taktiež, no naspäť k tvojím. Z článku mám zmiešané pocity, ale jedno viem isto, si velmi citovo založený človek, ako aj ja, možno aj viac ako ja. Nepoznám ťa, ae myslím si to a myslím si, že hľadáš výnimočnosť tohto sveta a neuspokojíš sa len tak z niečím, čo je aj pozitívne, ale aj na druhej strane, môže to byť aj základom mnohých depresií. Myslím si, že si výnimočný človek, avšak svoju výnimočnosť dokazuj sám sebe, to je jediné, čo je dôležité. Ty a tvoje pocity, ktoré podávaš okoliu, avšak idú z teba, takže sú jedinečné a výnimočné. Sama viem, že písanie pekných riadkov vie potešiť len dočasne a v podstate neriešia vôbec, avšak verím, že ti pomôžu pochopiť, že zistenie o čo sa vlastne jedná, by pomohlo vyriešiť tvoj stav a pochopiť, že všetky tvoje predstavy o živote sú možno reálnejšie ako si myslíš.

Drž sa , s pozdravom Betka