Nikdy som si nepomyslela, ze sa to stane, ale uz skoro 3 mesiace je to realita.. Najmilsia osobka ma uz navzdy opustila a ja sa nedokazem s tym zmierit. Je sice pravda, ze je tu este otec, ale mam uz svoj vek a chcem sa osamostatnit. Moji starsi bratia to chapu, ale tiez si uvedomuju, ze to mozno bude pre mna narocne utiahnut vsetky naklady spojene so zitim osamote. Uvedomujem si to aj ja sama, rovnako aj neistotu co sa tyka zamestnania - pracujem ako zivnostnicka. Nepatrim vsak k ludom, co rozhadzuju peniaze. Okrem prazdnoty po mamicke ma uvadzaju este do nepricetnosti vymeny nazorov so starsim bratom, ktory sice chape moje postoje - preco, ale takymito "diskusiami" ma zbytocne stresuje. Ked odide, som hned v pohode. Akonahle pride, hned to vsetko vo mne zacne vriet... Ako to zvladat? Najradsej by som niekam odisla, a ked vsetko prehrmi, tak sa zase vratila. Uz sa im zacinam aj vyhrazat.. , ze nemam uz co stratit, iba ziskat - pokoj...